Kto profituje a kto prehráva

Námetov viac než dosť najmä pre kontrolné orgány

Sieť obchodných reťazcov, najmä zahraničných, spôsobila nielen šok, ale i príjemne prekvapila spotrebiteľov a zaskočila výrobcov a menšie obchodné firmy a živnostníkov. Spotrebiteľ sa potešil výberu tovaru a spôsobom predaja na „západný“ systém. Môžeme si kúpiť na jednom mieste výrobky potravinárske, textil i nábytok. Z letákov sa dozvieme, čo je v „akcii“ a ceny si môžeme porovnať už doma, čo sa kupovať oplatí. Sortiment výrobkov je skutočne pestrý a sú tam výrobky, ktoré by ste v malom obchode jednoducho nekúpili. A tak sa nízka kúpyschopnosť slovenského obyvateľstva, vzhľadom na reálne mzdy, v obchodných reťazcoch neprejavila, práve naopak. Chcem však upozorniť na skutočnosť, že zeleninu a ovocie si

beriem rukami

a nie rukavicou z PVC, tak ako je to normálne západne od nášho štátu. Obchodné reťazce k nám prišli pripravené a s dlhoročnými skúsenosťami ako presvedčiť na kúpu aj náročného zákazníka. Náš obchod prežíval v socialistických tradíciách, že o deviatej sú mlieko a chlieb vypredané a na nákup ošatenia či iných spotrebných tovarov sme chodili na nákupnú turistiku do Poľska, Maďarska i Česka. Doteraz neviem pochopiť, prečo naši ekonómi nechali každoročne vyviezť toľké miliardy. Okrem COOP Jednota sa naši obchodníci nespamätali, a tak vlastne zahraničné obchodné reťazce nemajú na Slovensku konkurenčného partnera, naopak majú ideálne podmienky - finančné i legislatívne na rozširovanie svojej siete. Peňažné prostriedky získavajú na základe kúpnych zmlúv od slovenských dodávateľov výrobkov a legislatívne im nikto neurčuje, od koho budú tovar nakupovať, ani minimálne alebo maximálne obchodné ceny. Tým však nechcem tvrdiť, že žiadne problémy v byrokracii na Slovensku nemajú. Výrobcovia, ktorí viac-menej nemali

problémy s predajom,

pretože čo vyrobili, obchod zobral a za ceny, ktoré si stanovili. Pritom v termínoch dodávky, ktoré si určili, a jediným veľmi závažným problémom bola platobná neschopnosť obchodníkov, najmä „eseročiek“, ktoré hyenisticky likvidovali výrobcov. Druhou skutočnosťou je, že ani výrobca a ani predajca nemali dosť peňazí na financovanie zásob, drahé a neskoršie nedostupné úvery bánk sa tak podpísali na ďalšej likvidácii firiem. Nedokážem pochopiť stratégiu banky, že bola schopná poskytovať úvery takým firmám, kde ekonomickou činnosťou podniku nemohol vzniknúť zisk na splatenie úrokov. Slovenskí výrobcovia sa pomaly začali predstavovať na regáloch supermarketov a postupne dopĺňajú sortiment zahraničných výrobcov. Individuálne pristúpili na oveľa

tvrdšie podmienky

množstva a termínov dodávok, ale i cien a platobných podmienok (lehota splatnosti faktúr rýchloobrátkových výrobkov je neseriózne stanovená) a zúčastňujú sa aj na „akciách“, takže potešia i zákazníkov, ktorí kupujú predovšetkým slovenské výrobky. Napokon, ak chcú výrobné podniky vyrábať viac a viac aj predať, musia spolupracovať s obchodnými reťazcami, je tu síce možnosť exportu výrobkov, ale väčšinou len s dotáciami je takýto vývoz efektívny. Z hľadiska výrobcu, obchodu i spotrebiteľa sa akosi pozabudlo na malých živnostníkov. Výrobcov napríklad racionálnej výživy, ktorých výrobky by mali byť aj v reťazcoch, i keď v menších množstvách a výrobné ceny a rentabilita im naozaj nedovoľujú platiť „zápisné“ či iné poplatky. To platí aj o tzv. prvej navážke tovaru grátis. Ako to, že tieto „dary“ si nevšimli daňové úrady? Napokon i tlak na výrobcov, aby kúpna cena bola nižšia ako výrobná, je neprípustný. Pri cenovej liberalizácii má spotrebiteľ právo vybrať si, či kúpi drahý, ale chutný výrobok alebo lacný štandardný tovar, a tak spotrebiteľ rozhodne o osude výrobku i výrobcu.

Ing. Emília Tóthová

Košariská