Pôvab modrej krvi

Posledné týždne ešte raz potvrdili, že obyčajný smrteľník má hlboko v génoch zakódovanú nevysvetliteľnú slabosť pre modrú krv. Neviem, či je v tom nostalgia po starých časoch, túžba po prepychu alebo len prefíkanosť bulvárnych médií, ale potomkovia veľkých vládcov aj dnes dokážu rozhýbať emócie širokých ľudových más. Pocítili sme to na svojej koži počas návštevy švédskeho kráľa a svet sa o tom znovu presvedčil, keď umrela kráľovná matka.

Tento skrytý pôvab aristokracie je príčinou jedného z fenoménov našej vyslovene pragmatickej súčasnosti. Z racionálneho hľadiska totiž ťažko vysvetliť, prečo sú daňoví poplatníci jednotlivých krajín ochotní financovať prepychový život úzkej skupiny ľudí, ktorá nemá takmer žiadny vplyv na chod spoločnosti. V praxi sa to však deje.

Moderní monarchovia to však ľahké nemajú. Pre zotrvanie ich rodov na výslní je rozhodujúca schopnosť animovať svojich „podaných“. Pokiaľ občania budú mať pocit, že monarchia je pre nich dostatočným zdrojom identity, hrdosti a občas aj zábavy, králi budú mať o prácu postarané. Ak však ľud prestanú baviť názory a rozmary panovníckeho rodu, monarchia sa definitívne presunie do histórie.

Samozrejme, sú aj iné názory, podľa ktorých podstata silných a slávnych monarchií nástupom demokracií nezanikla. Len sa trochu pretransformovala. Friedrich Engels tak už dávno povedal: „Ľudia si myslia, že robia mimoriadne významný krok dopredu, keď sa zbavili viery v dedičnú monarchiu a zaprisahali sa demokratickým republikám. V realite, akokoľvek, štát nie je ničím iným ako nástrojom na potláčanie jednej triedy druhou, v demokratickej republike rozhodne o nič menej ako v monarchii.“

Rastislav Boldocký