Nesplnené tri určené ciele

Berlusconiho prvý rok zmluvy s Talianmi

Súčasný taliansky premiér Silvio Berlusconi pred vlaňajšími parlamentnými voľbami v Taliansku podpísal v priamom televíznom prenose dokument, ktorý nazval „Zmluva s Talianmi“. Nosnou časťou tejto zmluvy bola ekonomická dimenzia, čo je aj celkom pochopiteľné, lebo Berlusconi je známy ako úspešný podnikateľ, je najbohatším Talianom vôbec a ako pred voľbami vyhlasoval, má záujem predovšetkým o ekonomické napredovanie svojej krajiny a poriadok v nej. V zmluve sa zaviazal, že počas výkonu svojej funkcie chce splniť aspoň štyri z jej piatich bodov, ktorými boli: znižovanie daní a kriminality v krajine, zvýšenie najnižších dôchodkov na jeden milión lír (asi 500 eur), vytvorenie pol druha milióna nových pracovných príležitostí a uvedenie do praxe najmenej 40 % projektov z oblasti infraštruktúry zo svojho predvolebného programu. Ak tieto body nesplní, nebude sa uchádzať o kreslo premiéra v roku 2006. Vážne sľuby. O mesiac bude presne rok, ako túto zmluvu predstavil a následne vyhral voľby a po druhý raz sa stal premiérom.

Za tento rok sa z jeho sľubov až tak veľa nesplnilo. O pol druha milióna nových pracovných miest môžu Taliani iba snívať. Naopak, podľa marcového prieskumu talianskeho inštitútu ISAE až 33 percent občanov krajiny si myslí, že v nasledujúcich dvanástich mesiacoch sa rast nezamestnanosti ešte viac prehĺbi. Obavy Talianov pramenia najmä z toho, že medzi politikmi sa vedia ostrá debata o reforme trhu práce. Podľa Berlusconiho plánov by sa mala minimalizovať ochrana zamestnancov pred výpoveďou, čo by zamestnávateľom poskytlo širšie právomoci manipulácie s pracovníkmi. Začiatkom marca okolo 300 000 demonštrantov v rímskych uliciach demonštrovalo práve proti účelovému prepájaniu politiky a politikov s hospodárstvom. Vzrastajúca nedôvera občanov oživeniu ekonomiky nepomáha.

A nejde iba o trh práce. Talianska vláda nedosiahla v minulom roku tri hlavné ciele vo svojej ekonomickej politike. HDP vzrástol slabšie ako prognózoval kabinet Silvia Berlusconiho, deficit štátneho rozpočtu bol vyšší a znižovanie štátneho dlhu slabšie než vláda sľubovala. Podľa predpovedí vlády mal HDP vzrásť o dve percentá (v roku 2000 to bolo 2,8 %), avšak rast HDP za minulý rok dosiahol iba 1,8 percenta. Minister hospodárstva Giulio Tremonti koncom februára optimisticky vyhlásil, že tohto roku Taliansko dosiahne plánovaný hospodársky rast 2,3 %. Vychádzal predovšetkým z februárového rekordného zvýšenia spotrebiteľskej horúčky (vo všetkých sektoroch), najvyššej od roku 1990 po tom, čo si Taliani rýchlo zvykli na euro (na rozdiel od niektorých ministrov v Berlusconiho kabinete, ktorý sa správajú viac ako vlažne oproti európskej mene). Avšak podľa prieskumov už v marci dôvera talianskych spotrebiteľov rapídne klesla (oproti februáru až o 122,4 bodu) a prihlásila sa u nich neistota.

Žiadnou útechou pre Rím nie je skutočnosť, že Taliansko aj naďalej zostáva najzadlženejším členom Európskej menovej únie a EÚ. Štátny dlh v porovnaní s rokom 2000 klesol vlani zo 110,6 na 109,4 % hodnoty HDP, no podľa zámerov vlády mal byť len 106 %. Z dvanásť krajín eurozóny iba zadlženosť Talianska a Belgicka presahuje 100 % HDP. Štátny rozpočet mal vlani podľa ministra Tremontiho dosiahnuť schodok iba 1,1 %, ale bol o 0,3 % vyšší a aj to sa údajne dosiahlo iba vďaka tomu, že vláda do rozpočtových príjmov zarátala aj miliardu eur z predaja štátnych podnikov a štátnych nehnuteľností. Inak by schodok dosiahol takmer 2 % HDP. Ďalšou „boľačkou“ je inflácia, ktorú sa nejako nedarí stlačiť pod hranicu 2 %. Vo februári bola jej ročná miera 2,5 %. Ekonomickí analytici avizujú, že sa jej rast v priebehu roka bude zmierňovať, ale podľa všetkého nedosiahne vládou sľubovanú hranicu 1,7 % a je takmer isté, že na budúci rok Rím nesplní cieľ z paktu stability pre EMÚ a nebude mať nulový deficit štátneho rozpočtu.

Do volieb v roku 2006 ešte zostávajú takmer štyri roky. Dosť na to, aby premiér väčšinu zo svojich sľubov zrealizoval. Vlani pri urnách Taliani verili ani nie tak jeho peniazom, ako jeho manažérskym schopnostiam. Veď aj peniaze treba vedieť zarobiť... Štátna politika je však odlišná od tej firemnej a vláda a krajina sa riadi podstatne zložitejšie ako vlastné podniky či holdingy. Najmä, keď ide o takú krajinu ako Taliansko, ktoré má silné ľavicové a sociálne tradície a ktorému chce vládnuť typicky pravicovými spôsobmi. Onedlho bude Berlusconi bilancovať prvý rok svojho vládnutia. Vhodný čas na poučenia a nové predsavzatia.

Iaromír Novák