Powellova misia jedinou možnosťou?

Powellova návšteva Izraela a jeho sprostredkovateľské snahy medzi znepriatelenými stranami sú v súčasnosti jedinou možnosťou, ktorou medzinárodné spoločenstvo disponuje pri pokusoch o zmiernenie konfliktu. Tvrdí španielsky premiér J. M. Aznar, ktorého krajina v súčasnosti predsedá EÚ a pod taktovkou ktorého sa uskutočnilo aj doslova krízové zasadnutie štvorky - USA, EÚ, OSN a Ruska. Podľa Aznara je jedinými východiskom ocenenie snahy štvorky, ako aj misie šéfa americkej diplomacie po krajinách regiónu. Skutočne však „hrozí kríza medzi USA a Izraelom“, ak Šaron neumožní Powellovi stretnutie s Arafatom, ako prejudikuje Aznar? A ako by vlastne takáto kríza vyzerala?

Pekne po poriadku. Je fantastické, že sa vôbec taká silná zostava (OSN, EÚ, USA a Rusko) stretla na jednom mieste a že sa aj jej - po predchádzajúcom bravúrnom zjednotení sa BR OSN na dvoch rezolúciách týkajúcich sa bezodkladného stiahnutia sa Izraela z okupovaných území - tiež podarilo dospieť k rovnakému stanovisku. Na druhej strane nemali by sme byť až prehnanými optimistami a tvrdiť, že to stačí. BR OSN v minulosti už nespočetne veľa ráz prijala rezolúcie v podobnom duchu, ale ich účinok sa nedostavil. Zmizol zomletý v kotle násilia. Bez akýchkoľvek následkov pre Izrael. A ak Šaron už po kolegoch z vlády či dokonca hovorcoch odkazuje aj najväčšiemu sponzorovi, že sa stiahne z obsadených území, keď „dokončí prácu“, je zrejmé, že sa z OSN nevystraší. A USA zatiaľ nie sú pripravené prijať akékoľvek sankcie či im podobné kroky. Bushova poradkyňa C. Riceová poznamenala, že Bush chápe, že to nemôže byť (ukončenie vojenských operácií) chaotické. Teda časovosť slovíčka bezodkladne je tak ponechaná na Šaronovi. A v tomto je bezmocná aj OSN, ktorá rovnako znejúce rezolúcie formulovala zrejme prijateľne pre všetky strany, ktoré mali pozitívne hlasovať. V podstate, ak máme byť pesimistami, stačí Powellov výrok, že dnes do Izraela „neprichádzam s mierovou zmluvou v ruke, dokonca v ruke nemám ani prímerie“. Je to na míle vzdialené tomu, čo sa pravdepodobne ako generál kedysi učil, teda, že je ťažké začať, a najmä vyhrať vojnu, ak si doma zabudnete všetky zbrane. Powell ide s dobrou vôľou, že sa „možno“ stretne s oboma stranami, ktorých chce primať k prímeriu.

Od Izraela môže čakať to, čo už sám Tel Aviv verejnosti oznámil. V ofenzíve bude pokračovať, aj keď z Predjordánska sa chce stiahnuť (stiahol sa z 24 dedín s výnimkou miest Džanín, Nábulus, Ramalláh a Betlehem), a to v priebehu budúceho týždňa. „Je to neskoro. Ofenzíva síce zničila infraštruktúru Palestínskej samosprávy, no autorita Jásira Arafata paradoxne narástla. Ako priatelia Izraela vravíme, že vám to vôbec nepomáha a takáto taktika neprináša mier a bezpečnosť“ (britský šéf diplomacie J. Straw). Nič viac a nič menej. Od Palestínčanov nemôže očakávať nič, ak sa s Arafatom pre akúkoľvek príčinu nestretne. Hoci Tel Aviv na poslednú chvíľu s takými rozhovormi súhlasil, úspešné budú len za normalizácie vzťahov. Ten optimistický variant počíta s ukončením väzenia Arafata, následným zakročením voči militantníkom a teroristom a končiac jeho vyhlásením, že teroristi mučeníkmi nie sú. Čo je pravda. Potom by sa mohla zodpovednosť za dodržanie bezpečnosti presunúť na Arafata pri monitorovaní svetovým spoločenstvom. Chyba je len v tom, že tomu sa Izrael bráni, lebo by vraj „konflikt mohol nadobudnúť regionálny alebo medzinárodný rozmer“. Súhlasí maximálne s pozorovateľmi USA. Pesimistický variant počíta s nátlakom na Arafata pri zotrvaní súčasného stavu, ako to chce Izrael, aby pozatváral, resp. odstránil teroristov. Pre Hamas, ktorý je najčastejším vinníkom atentátov, je Arafat politickým nepriateľom. Ale vojna jeho Fatahu s Hamasom by sa za súčasného stavu rovnala len vnútornej vojne.

S civilnými obeťami, samozrejme.

Súčasné vraždenie na oboch stranách, ako aj ničenie infraštruktúry riešením nie je a už vôbec nie na zabezpečenie mieru. Ako sme už zdôraznili niekoľkokrát, nevyužil sa stále medzinárodný ekonomický vplyv, ktorý robí divy. Na jednej aj druhej strane. Od USA, bohužiaľ, nič také čakať nateraz nemožno. EÚ zjavne čaká, ako sa zachovajú USA, pretože navrhnuté obchodné sankcie začínajú rozpolťovať samotnú úniu. Kým Španielsko tvrdí, že nič nemožno vylúčiť (a za je aj Francúzsko), šéf EK spolu s Nemeckom, Holandskom a Veľkou Britániou varuje pred unáhlenosťou v podobe rozhodnutia EP, lebo je v prvom rade nevyhnutné zvolať asociačnú radu s Izraelom. A OSN čaká na EÚ a USA. Bude teda Powellova misia jediným riešením?

Slávka Blazseková