Jeden z príbehov realitou?

Šesť scenárov integrácie do EÚ a prípadného odmietnutia

Slovenská akadémia vied pripravila analyticko-prognostické štúdie k prognóze rozvoja Slovenska do roku 2010. Vydal ich Prognostický ústav SAV v Bratislave. Jednou z kapitol je Národná identita a hodnoty spoločnosti, ktorú vypracovali tri odborné pracoviská akadémie. Vzhľadom na integračné ambície Slovenska prinášame zostručnenú charakteristiku tej časti, ktorá približuje scenáre možného vývoja. Jej autorstvo pripadá Filozofickému ústavu SAV.

Slovenská spoločnosť stojí v súčasnosti pred okruhom problémov, ktoré sa dajú charakterizovať ako problém dobiehania a vyrovnávania sa so Západom. Dnes majú slovenskí politici tendenciu

preceňovať politické a právne aspekty integrácie a predstavovať ju ako záležitosť niekoľkých nasledujúcich rokov. Integráciu však treba vidieť ako záležitosť niekoľkých desaťročí a prijatie do NATO a EÚ bude len znakom oddeľujúcim jednu z fáz vyrovnania sa Slovenska so svojím dejinným projektom - kam patríme. Spor o to, čo je vlastne Európa a ako, kadiaľ sa do nej dostať, sa vedie od čias osvietenstva. Naplno však od prvej tretiny 19. storočia. Štúrovci sa rozhodovali medzi alternatívami - Budapešť, Viedeň, Peterburg. Napokon volili dve posledné. Hlasisti sa rozhodli pre Prahu. Hlinkovci mali alternatívy Rím a Berlín, pričom sa rozhodli pre Berlín. Komunisti sa zamerali na Moskvu. Dnes je možnosťou Brusel alebo Washington. Oficiálne je do integračných pretekov prihlásený „národ“, v skutočnosti sa na nich zúčastňuje len „politická trieda“, „elita”, „avantgarda“. Integrácia si podľa autorov štúdie vyžaduje mobilizáciu, spoločenskú „nadprácu“, prerušenie rutiny, zmenu štýlu politiky, spôsobu práce, života, ale aj mentality. Nedá sa počítať s entuziazmom, lebo EÚ je

„chladným“ cieľom. To všetko sa deje za okolností dovŕšenia národnej emancipácie, ktoré však spôsobili, že sa presadili nekompatibilné interpretácie vzniku vlastnej štátnosti. V hre je fundamentalistická „čechoslovakistickᓠinterpretácia, ktorá vidí vo vzniku samostatného štátu

„svojvôľu“ malej skupiny politikov a na druhej strane je skupina fundamentalistických národovcov. Výsledkom je takmer nulová možnosť národnej či občianskej zhody ako podmienky uvedenej mobilizácie. Výsledkom analýzy je šesť scenárov prípadného postupu našej integrácie alebo jej odmietnutia.

Integrácia pokračuje

(Spoločný osud)

Ide o optimálny variant. Národ ako osudové spoločenstvo si v tomto prípade upevní vedomie, že osud každého z nás závisí od osudu všetkých. To predpokladá, že prevahu získajú kompatibilné definície tradícií. Moderné kresťanstvo nájde ochotu k dialógu s laickou kultúrou a vytvorí sa „galéria národných vzorov“. V politickej rovine dôjde k dohode o interpretácii prvej republiky, vojnovej Slovenskej republiky a obdobia komunizmu. Pri realizácii tohto scenára sa presadzuje občianske

„náboženstvo“ poriadku. Dôjde k „slovensko-maďarskému vyrovnaniu“ a nájde sa spôsob integrácie rómskeho etnika. Ale aj vzniku dvoch veľkých politických blokov - ľavice a pravice. Politika sa oddivadelní a začne sa jej intelektualizácia. Súčasťou celospoločenskej dohody bude rast podielu zahraničných Slovákov na intelektuálnom a politickom potenciáli Slovenska. Legitimizačnou stratégiou hegemóna integrácie sa stane myšlienka, že spolu to dokážeme, chceme a vieme sa vyrovnať Európe. Legitimizačnou stratégiou opozície sa musí stať podpora každého, kto ukázal, že to vie.

Protektorát EÚ

Európska únia prišla k záveru, že Slovensko treba integrovať, hoci nevyhovuje stanoveným kritériám, pretože nechať ho „vonku“ by bolo nákladnejšie. Všetky sféry života sa dostanú pod dozor štandardov. Táto alternatíva predpokladá vytvorenie administratívnej elity, ktorá zhora dozerá na preberanie a osvojovanie si „najlepších praktík“. Politická scéna sa na Slovensku polarizuje. Cieľom je vytlačiť toho druhého z hry. Hľadá sa spôsob oslabenia parlamentu a zastupiteľských orgánov vôbec. Časť problémov sa dostáva do priamej kompetencie Bruselu. Napríklad rómska otázka, národnostné problémy a podobne. Ekonomika sa stáva sústavou „pobočiek“ firiem, ktoré majú svoje centrum v západnej Európe. Slovensko je krajinou, kam Slováci chodia na dovolenky. Legitimizačnou stratégiou hegemóna takejto integrácie je - „my vás tam dostaneme“. Legitimizačnou stratégiou opozície je heslo „nie sme stádo baranov“.

Integrácia ako

reperiferizácia

Tento scenár predpokladá, že ťažisko ekonomiky sa definuje ako priestor presadzovania individuálnych záujmov. Kultúrny konsenzus sa začína považovať za zbytočný. Nastane individualizácia, oficiálnou politikou je „každý pre seba“. Politická scéna fragmentarizuje.

Zastupiteľské inštitúcie sú čoraz viac nahrádzané tretím sektorom, skupinami, ktoré zmocňujú sami seba na obhajobu istých práv. Štát sa stáva záchrannou službou a zasahuje až v okamihu krajnej núdze. Ťažiskom štátu sa stáva judikatúra, klesá schopnosť presadiť výkon práva. Súkromná filantropia prispieva k rozkladu povedomia solidarity. Pre tento typ integrácie, ak k nej dôjde, bude charakteristická emigrácia, pričom intelektuálna emigrácia prekročí kritický bod a citeľne sa začne oslabovať intelektuálny potenciál krajiny. Na Slovensku zostávajú ostrovčeky prosperujúcich firiem, takmer všetky na západnom Slovensku. Vyostrí sa generačný problém v dvoch líniách. Mladší budú proti ľuďom stredného veku a dôchodcovia proti zvyšku spoločnosti. Implicitný apartheid sa stane štandardom spoločenského života. Celkový výsledok bude analógiou situácie Slovenska pred prvou svetovou vojnou. Legitimizujúcou stratégiou hegemóna integrácie je „individuálna sloboda

nadovšetko“.

Veľké odstrčenie

Keby Slovensko zostalo „vonku“, bude nasledovať ešte jeden pokus o štátom riadenú modernizáciu. Pokračovať sa bude v preberaní acquis communitaire, akoby sa nič nestalo. Centrum spoločenského života sa presúva na štát. Politická sféra sa začne integrovať a vzniknú tendencie na vytvorenie politických subjektov typu „národný front“. Občianska spoločnosť sa dostáva pod kontrolu štátu. Ten preberá vzory zvonka a najíma si vedúce kádre zo zahraničia. Legitimizačnou stratégiou sa stane

„poriadok musí byť, nakoniec dokážeme, že tam patríme“. Stratégia tých druhých bude - „my sme to nezavinili“. Po neúspešnej integrácii Slovenska do EÚ, po jeho odstrčení, sa spoločnosť ocitne v stave ohrozenia vlastnej integrity, sprevádzanom rôznymi podobami frustrácie. Napriek tomu sa neocitneme v izolácii, hoci sa ozvú hlasy volajúce po uzatvorení sa voči okolitému svetu s cieľom „zoceliť sa“, vybudovať vlastný, sebestačný a posilnený štát. Z vnútorných zdrojov štát konečne získa intelektuálov, ktorí sa už pravdepodobne vymania z osídel svojho narcisizmu, a tak aj z traumy nedostatočnej saturácie, opustia „zákopy“ povestnej „zrady vzdelancov“ a uplatnia svoju racionálnu a kritickú úlohu pri konštituovaní funkčného štátneho systému.

Dobre nám tak

Legitimizačnou stratégiou hegemóna bude „sme mostom“. Stratégiou toho druhého sa stane - „Ako som sa len mohol narodiť medzi týchto Butatótov“. Slovensko je prvýkrát v moderných dejinách ako región vystrčené z koexistencie v nejakom politicko-hospodárskom zoskupení. Zneistenie hrozbou sveta bez pravidiel a istoty našlo odpoveď vo vytvorení moderného národného štátu. „Odstrčenie“ paradoxne mobilizuje občiansku tradíciu v európskom povedomí Slovenska: Sme európskou krajinou tým, že sme, a nie preto, že nejdeme cestou politicko-právnej definície. Vyhlási sa boj proti kriminalite spôsobom, ktorý dovolí internacionalizovať SIS. Poriadok v krajine sa postupne stáva uznanou hodnotou života a nie je znakom politickej represie. Nová politika rodiny s cieľom zvýšenia pôrodnosti bude na programe dňa. V hospodárstve sa bude Slovensko vyrovnávať s úbytkom zahraničného kapitálu. S celosvetovým úbytkom prirodzených zdrojov stúpa strategická cena ruského plynu a ropy. Neutrálna republika sa stáva centrálnym prekladiskom týchto surovín pre západnú Európu. Svoju hodnotu má aj pre štáty bývalého Sovietskeho zväzu ako politicky nezaujatý partner. V poľnohospodárstve sa vrátime k programu potravinovej sebestačnosti. Cirkev využije možnosť otvorenia sa voči spoločnosti a stane sa cirkvou pre ľudí a nielen „pre tak alebo onak veriacich kresťanov“. Nepriepustnosť hraníc dovolí len minimálnu emigráciu. Vývoj po roku 1968 bude varovným mementom. V prípade udržateľnosti životného štandardu sa aj v stave implicitného ohrozenia presadí adenauerovský variant demokracie pred politickým diktátom. Otázka, či nezvíťazí politika jednej silnej ruky, bude reálnou a otvorenou možnosťou politickej scény.

Hra osudu

Rezignácia sa stane základným tónom politickej mentality. Rodina bude „reálnou“ jednotkou spoločenského života. Vyostria sa konflikty o tradície. Typickým znakom je aj rozdrobenie politickej sféry a strata programovosti politických strán. Ťažisko sa presunie do komunálnej politiky (My si vieme v našom meste udržať poriadok!). Štátna polícia je pri tomto scenári schopná akurát tak ustrážiť poriadok na križovatkách... Poriadok sa stane vecou súkromných bezpečnostných služieb. Je evidentné prepojenie politických špičiek na mafiánske štruktúry. Slovensko bude centrom mafiánskych skupín. Je mysliteľný aj variant uzavretých hraníc. Občianska spoločnosť neexistuje. Legitimizačná stratégia prvých: „Nech sa každý stará sám o seba!“ Stratégia tých druhých: „Zastavme sa bratia..., musíme nájsť sily začať znovu!“

Vladimír Turanský