Zrnká nádeje v afganských troskách

„Ak Ázia je telo, tak Afganistan je jeho srdcom, a ak srdce má problémy, potom ich má aj celé telo,“ povedal už dávnejšie istý Alam Iqbal. Dnes, po dvadsiatich rokoch vojen, srdce zachvátil jeden veľký šelest. Na jeho odstránení už začali pracovať menej poetické medzinárodné faktory, no podľa všetkého to jednoduché nebude. „Napriek tragickým okolnostiam, pre ktoré sa Afganistan dostal do centra svetovej pozornosti, je dnes podstatné, aby afganskí občania pocítili mierové dividendy. Medzinárodná podpora, ktorá je na obzore, musí byť trvalá, a musí byť zameraná na systémové problémy,“ píše sa na internetovej stránke OSN venovanej problematike. Skutočnosť je však taká, že v krajine zatiaľ celkom nevládne mier a ani zahraničná finančná podpora nie až taká závratná, iba tých problémov je vyše hlavy.

Na januárovej donorskej konferencii v Tokiu darcovia prisľúbili zúboženej krajine približne 4,5 miliardy USD v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov. Rozvojový program Organizácie Spojených národov (UNDAP) počíta s tým, že do konca roku 2002 bude treba 1,8 miliardy USD, aby sa veci pohli k lepšiemu. Malo by to motivovať občanov Afganistanu, aby získali väčšiu dôveru v ústrednú vládu, ako aj v medzinárodné organizácie pôsobiace v krajine. Samozrejme, tým sa prílev financií zo zahraničia nezastaví. UNDAP odhaduje, že počas nasledujúcich desiatich rokov bude potrebných asi 15 miliárd USD.

Vari netreba pripomínať, že základnou podmienkou úspechu akejkoľvek snahy o obnovu a rekonštrukciu je priaznivý bezpečnostnopolitický vývoj v krajine. Určité úspechy sa v tomto smere poprieť nedajú. Pokrok sa dosiahol najmä v budovaní centrálnych orgánov. V Kábule nielenže pôsobí dočasná vláda, ale buduje sa aj armáda, svoju činnosť obnovila centrálna banka. Jeden z vrcholov tohto procesu by mal nastať v júni, keď 1450-členné kmeňové zhromaždenie by malo okrem iného zvoliť prechodnú vládu. Pozitívnym signálom je aj to, že sa utečenci vracajú z Pakistanu rýchlejším tempom, ako to očakávali aj tí najväčší optimisti.

Na druhej strane najťažšia časť práce ešte stále zostáva pred medzinárodným spoločenstvom a Afganistanom. Vplyv ústrednej vlády na diania v krajine sa končí v okolí v Kábulu, kde sú rozmiestnené jednotky ISAF. V ostatných častiach sú pánmi dňa a noci rôzni medzi sebou súperiaci vojenskí velitelia, niekde dokonca aj drogoví baróni. Aj preto čoraz častejšie počuť výzvy na zvýšenú zahraničnú vojenskú prítomnosť, ktorá by spolu s centrálnou armádou mala vláde postupne zabezpečiť väčší vplyv.

Ďalším problémom je, že jednotlivé afganské etniká a vojenské frakcie pod medzinárodným tlakom síce vytvorili spoločnú vládu, no animozity medzi nimi tým nezanikli. Naopak, boj o moc a vplyv medzi nimi pokračuje nielen v politickej rovine. Jednou z jeho obetí bol zrejme aj minister letectva a turistiky Abdul Rahman.

No najväčšou starosťou najmä pre USA zostáva to, že Taliban stále nie je celkom porazený a zachováva si vplyv najmä medzi určitými vrstvami väčšinového paštúnskeho obyvateľstva. Koniec koncov bin Ládin je zrejme stále na slobode. Všetko to napovedá tomu, že by sa mohli opakovať viac či menej rozsiahle ofenzívy proti „zvyškom Talibanu a al-Káidy“, podobné nedávnej marcovej. Už aj preto, že v poslednom období svetové agentúry čoraz častejšie informujú o útokoch neznámych ozbrojencov na zahraničných vojakov.

No, ak by sa všetko aj pohlo správnym smerom, Afganistan to stále nemá celkom vyhrané. V prvom rade donori vôbec nie sú ochotní poskytovať prostriedky tempom, ako to sľubovali. Generálny tajomník Kofi Annan ich už viac ráz vyzval na zodpovednejšie plnenie si svojich záväzkov, v opačnom prípade hrozí afganské fiasko. Ďalším problémom je, že nie všetci darcovia sú ochotní bezvýhradne zveriť peniaze do rúk koordinátorov pomoci, ako je OSN a Svetová banka, ale žiadajú, aby peniaze boli využité na politicky atraktívne účely. Japonsko sa tak chce angažovať v odmínovaní, európske krajiny sa zasa snažia podporiť práva afganských žien. V rámci americkej humanitárnej pomoci sa do Strednej Ázie dostalo nielen preslávené arašidové maslo, ale aj hračky pre tamojšie deti.

Napokon je aj veľmi otázne, či prisľúbená finančná pomoc bude stačiť. Spomínaných 15 miliárd USD na desať rokov prepočítaných na obyvateľa je podľa britských novín The Economist menej, ako dostala povedzme Bosna. Pritom sa nedá povedať, že sa balkánska krajina ekonomicky postavila na nohy, aj keď rozsah škôd tu bol zrejme oveľa menší ako v Afganistane. Tu je totiž situácia ešte horšia, ako si dokážeme predstaviť. Podľa zdrojov OSN pomoc bude v nasledujúcom období potrebovať až 9 miliónov Afgancov. Polovica detí trpí chronickou podvýživou, jedno zo štyroch sa nedožije veku päť rokov. Produkcia obilnín klesla pritom počas posledných dvoch rokov o 50 percent v dôsledku sucha. Asi 16-tisíc afganských žien ročne umiera pri pôrode. Štyri milióny Afgancov sú utečencami. V krajine sú zničené domy a cesty, len 6 percent obyvateľov má prístup k elektrickému prúdu. Na mimoriadne nízkej úrovni je vzdelanie populácie, keď najmä dievčatá boli vylúčené z učebného procesu.

Je najvyšší čas s týmto všetkým niečo urobiť. Ešte teraz, kým je Afganistan v centre svetovej pozornosti. Potom môže byť neskoro.