Reforma je prioritou

ZMOS má vyše 2700 členských miest a obcí. Ich predstavitelia sa nedávno stretli na regionálnych snemoch, kde hodnotili predchádzajúce obdobie, diskutovali o aktuálnych problémoch a zvolili delegátov 12. snemu. Pretože primátorov a starostov musí zaujímať všetko, čo sa týka každodenného života občanov, aj témy, o ktorých sme hovorili s vedúcimi predstaviteľmi ZMOS, boli veľmi pestré.

Myšlienka si žiada aj financie

Voľby do samosprávnych orgánov regiónov odštartovali reformu verejnej správy. Samospráva získala širší rozmer a stratila lokálny charakter. Preto sme sa predsedu ZMOS Michala Sýkoru hneď na úvod opýtali, ako sa začali vyvíjať vzťahy miest a obcí i ZMOS ako celku so samosprávnymi krajmi.

„Do konca minulého roka sme obhajovali miestnu a regionálnu samosprávu. Predpokladali sme, že

budeme pokračovať, preto sme oslovili novozvolených predstaviteľov vyšších územných celkov (VÚC) s ponukou na spoluprácu. Reakcia nebola žiadna, s jednou výnimkou: V istom médiu sa jeden z predsedov VÚC vyjadril, že nemôžu byť s nami v jednej organizácii, keď sú primátorom a starostom nadriadení. Lenže legislatíva veľmi jasne hovorí, aké sú kompetencie regionálnej samosprávy a aké miestnej. Nejde o vzťah nadradenosti a podradenosti. My sme sa snažili ponúknuť možnosti, ktoré máme: Sme povinne pripomienkujúce miesto, máme 20 zamestnancov a zabehaný systém - ak si legislatívny proces neustrážime, výsledkom môžete byť prekvapení. Aký teda bude vzťah s regionálnou samosprávou, to ukáže čas. Sme vždy pripravení na otvorenú a korektnú obojstranne výhodnú spoluprácu.“

Za heslo snemu ste zvolili myšlienku „Bez finančného zabezpečenia nie je reforma komplexná“. Faktom je, že na daňovú reformu, ktorá by mohla zabezpečiť obciam prostriedky zo zákona a ktorá by im umožnila ich tvorbu aktívne ovplyvňovať, si ešte počkáme. Stretli sme sa s názorom, že financovanie obcí bude možné zabezpečiť vtedy, ak sa zlúčia do väčších celkov...

- To je jeden pohľad a vec názoru. Po roku 1989 sa deklarovala možnosť rozhodovať o svojich záležitostiach, došlo k obrovskej decentralizácii, obce sa osamostatňovali. A dnes by sme to zasa dali naspäť?! Nezdá sa mi, že na Slovensku je taká politická sila, ktorá by to dokázala presadiť. A od nás určite nemožno očakávať, že ako organizácia, ktorá ochraňuje záujmy miest a obcí, budeme presadzovať takú teóriu, aby zanikli a vznikli ako veľké obce.

Zatiaľ teda zostáva financovanie prevzatých kompetencií zo štátneho rozpočtu.

- Keď sme raz spustili reformu, musíme ju realizovať. Ak presúvame kompetencie na všetky mestá a obce, ako je to dohodnuté v stratégii a koncepcii, financie sa musia nájsť. To nie sú iné finančné prostriedky, ale tie, ktoré dodnes slúžili na verejnú správu. Takže ten, kto ich využíval na výkon kompetencií, nech ich odovzdá tomu, kto ich má teraz vykonávať. Je to legitímne prerozdelenie a musí sa udiať tak, aby samospráva nebola dobehnutá.

V štátnej správe a okresných úradoch pracuje rad ľudí, ktorí sa vyznajú v problematike, majú dlhoročnú prax, ovládajú legislatívu. Ako urobiť, aby sa ich skúsenosti a kvalifikácia nestratili? Ako ich pritiahnuť, či už na VÚC alebo do miest a obcí?

- Na túto otázku by mal odpovedať ten, kto spúšťal reformu. Mala by byť jasná metodika presunu kompetencií, pretože sa musia presunúť aj funkčné miesta a finančné prostriedky. Ak sa presúva kompetencia pre viacero obcí, dá sa to len formou pracovných úväzkov alebo ich zlomkov. Dalo by sa aj dopredu zorganizovať miestne správne jednotky, ktoré by boli hneď pripravené na to, že obce a mestá na ne dobrovoľne presunú tieto úväzky. Ale miestne správne jednotky, to nie je nejaká nová právnická osoba, to je len spoločný úrad pre viac obcí na základe ich dohody. Lenže na to je potrebné vedieť pol roka dopredu, aké kompetencie sa k nám presunú, aby sme sa podľa toho mohli pripraviť. Ani len rozhodnutie o jej sídle sa nedá urobiť za mesiac, lebo ide o to, na aké kompetencie sa má vytvoriť a koľko finančných prostriedkov sa s nimi presunie.

Ukázalo sa to, čo sme tvrdili, že reforma verejnej správy sa má spúšťať v prvej polovici volebného obdobia a nie v poslednom roku - aby bol čas na korekciu problémov a aby sme to nerobili v chvate. Myslím si, že konštruktívnym prístupom všetkých zainteresovaných sa tie problémy dajú usporiadať. Ale nemôže to

zostať tak, že v očiach našich voličov budeme my tí neschopní, ktorí nedokážu zabezpečiť výkon kompetencií, ktoré doteraz mala štátna správa. Nemôžeme to predsa vykonávať zadarmo. Nežijeme v blahobyte. Snažíme sa veci zabezpečovať veľmi racionálne. Svedčí o tom aj to, že počet pracovníkov v miestnej samospráve sa za posledných 5 rokov znížil asi o 20 %.

Ale možno zároveň viete aj vynaložiť financie, kde štátna správa šetrí, ak ste presvedčení o tom, že to potrebujete. Zachytili sme vyjadrenia starostov z malých obcí, že si ponechajú jednotriedky, aj keď ministerstvo školstva ich chcelo zrušiť. Uvažujú tak, že tam, kde deti majú možnosť navštevovať školu, mladé rodiny sa nechcú odsťahovať. A tam, kde sú mladí, tam je aj budúcnosť.

- Ich dobrá snaha však môže skončiť v nedostatku financií. Na samospráve musíte robiť to, čo cítite, že občania chcú. Ľudia prijmú aj nepopulárne opatrenia, ak zistia, že niektoré veci budeme robiť efektívnejšie. Zatváranie málotriedok by bol krok späť a samospráva bude mať záujem udržať ich, lenže nemá na to vlastné prostriedky. Tie musia prísť cez normatívy na žiaka, cez financovanie prevádzkových nákladov na školu. Treba rátať aj s infláciou, s úpravou cien plynu a elektriny.

Pri riešení nezamestnanosti môžu pomôcť aj samosprávy miest a obcí.

Je v ich moci pritiahnuť podnikateľov, ale aj začínajúcich miestnych živnostníkov a za výhodných podmienok poskytnúť im priestory či propagáciu. Úrady práce si spoluprácu s vami spravidla pochvaľujú, vidia váš záujem o občanov.

- Spolupráca s úradmi práce je vo verbálnej rovine dobrá. Ale na to, aby sme mohli viac vplývať na zamestnanosť, musíme byť do toho vtiahnutí. To hovoríme už roky. Pre nás je stále tajomstvom, kto je nezamestnaný. Potrebujeme dostávať každý mesiac menoslov nezamestnaných ľudí, ktorí potrebujú našu podporu a pomoc pri hľadaní práce. Zistili by sme aj to, kto pracuje načierno. Malo by to byť povinnosťou úradov práce a nie aby sme o to žiadali a podpisovali, že to nikomu neukážeme. Nie takto treba týchto ľudí chrániť, ale treba im pomáhať. Ak sa nedarí vytvoriť pracovné príležitosti na zamestnanie, je nevyhnutné akceptovať našu ponuku na verejnoprospešné práce. Je to náhradné opatrenie, nie systémové, ale osobne s tým mám najlepšie skúsenosti. Vážia si to tí, ktorí prácu dostanú, ale aj ostatní občania oceňujú, že nezamestnaní sú osožní pre obec.