Ďalšie šoky daňovej terapie

Píšte na adresu redakcie, faxujte na číslo 02/6381 0413 alebo mailujte do schránky: nazory@hd-dennik.sk

Začiatok tohto roka sa niesol v znamení pokračujúcich a šokových nesystémových zásahov do podnikateľských slobôd (protiústavný nádych) i zotrvávajúcich návrhov MF SR a Daňového riaditeľstva SR na riešenie vybraných neduhov daňovej nedisciplinovanosti niektorých daňových subjektov prenášaním ťarchy bremena a zodpovednosti paušálne na všetkých daňovníkov vrátane tých, ktorí svoje dane statočne platia. Aký je podľa vás pôvod takýchto aktivít štátu?

- Nie je to tak dávno, čo slovenská daňová správa „objavila Ameriku“ v tom, že pomerne vysoké percento daňových únikov sa deje pri používaní služobných áut niektorých podnikateľov aj na osobnú spotrebu (rodinné účely, dovolenkové zájazdy atď.). A zareagovala výsostne nesystémovo: zaviedla 85-percentné uznávanie daňových výdavkov za PHM do motorových vozidiel daňových subjektov, ktoré v zmysle zákona o daniach z príjmov bolo zavedené od roku 1999 a platilo nezmyselne až do roku 2001. Až od nového roku 2002 toto diskriminujúce opatrenie vychádzajúce z filozofie, že každý podnikateľ je potenciálny zlodej a podvodník (preto mu treba 15 % vynaložených výdavkov na benzín odstrihnúť!?) a ktoré nemalo obdobu v moderných daňových systémoch na celom svete - konečne racioopatrenia triezvych hlasov v parlamente i medzi daňovými expertmi zrušili.

Pritom je vhodné pripomenúť, že technické inštrumentárium kľúčového daňového zákona - teda zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a zmien - dával dostatok prostriedkov (napríklad záznamová povinnosť pre vodičov podľa § 37, kontrolné právomoci podľa § 15 a § 15b) - na to, aby vybraní daňoví podvodníci boli orgánmi daňovej kontroly nachádzaní a postihovaní. Súčasne je vhodné pripomenúť, že štát stále v kontexte neproduktívne a široko rozvinutej tieňovej ekonomiky, ktorú nedokáže správne „osedlať“, naďalej aj na úseku práce daňových orgánov rozvíja nežiaducu ideu naháňania peňazí (stokoruny) na úkor zanedbávania naháňania daňových únikov z kategórie veľkých peňazí (milióny a miliardy). Štát nedokázal nájsť za vyše desaťročie daňovej reformy (od roku 1990) účinný prostriedok napríklad na obrovské daňové úniky z kamuflovaných vratiek dane z pridanej hodnoty alebo na pranie kupónov finančných koncernov vo fiktívnych obchodoch do zahraničia pri nedovolenej úspore dane z príjmu alebo pri žiaducich protiopatreniach na nežiaduce transfery stoviek miliónov a miliárd z privatizačných podvodov pri ich exportovaní do daňových rajov. Koľko by za to stálo nových nemocníc, škôl alebo kilometrov diaľnic? To je podstata strát verejných financií v SR. Podstatu si však štát naďalej pramálo všíma a nedokáže ju efektívne riešiť.

Štátni úradníci namiesto efektívneho vyhľadávania zatajených príjmov na zdanenie preferujú tzv. škrtaciu kontrolnú politiku pri neuznávaní vybraných zaplatených a riadne zaúčtovaných nákladov podnikateľa medzi daňové výdavky. Súčasne v kamuflážnom zakrývaní a paušalizovaní vlastnej kontrolnej impotencie radšej navrhujú len kozmetické úpravy zákonov, ktoré neriešia podstatu, iba provokujú daňové subjekty. Následkom je ešte väčšia odolnosť a daňová optimalizácia aj tých daňových subjektov, ktoré chceli nejakú daň štátu zaplatiť. Keď však za ich peniaze (z ich odvedených daní) nevidia efektívne fungujúcu štátnu správu, za roky 1990 - 2002, koľko daňových podvodníkov bolo postavených pred súd?

Novinkou na poli slovenskej daňovej scény, ktorá určite dvíha adrenalín slovenským daňovým subjektom, je aj ďalšia kozmetická špecialitka daňových orgánov a ministerstva financií, ktorá sa nazýva „minimálna daň z príjmov v sume 24 000 Sk“ v zmysle poslednej novely zákona číslo 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov. Ešte nedoznelo jedno „faux pas“ s majetkovými priznaniami v SR (absurdné vyhlásenie o „nemajetnosti“, ktoré musel v januári 2002 Ústavný súd zrušiť pre jeho nezmyselnosť), už tu máme druhú vlnu daňovej nezmyselnosti v podobe „minimálnej dane“ pre právnické osoby, ktoré pôsobia už dlhšie ako tri roky a sú stratové, pričom prvýkrát by preddavky na túto daň mali byť odvádzané už v januári 2003. Za príkladový pilier na toto konanie si slovenská daňová správa vzala na pomoc Rakúsko, kde takáto „minimálna ročná daň“ je v „eseročkách“ 25-tisíc ATS, v „akciovkách“ 50-tisíc ATS a v bankách a poisťovniach 75-tisíc ATS.

Kam (a koľký raz už) sa stratil pragmatizmus i racio domácich daňových expertov i lobistický vplyv múdrych podnikateľov, že dovolili poslancom v parlamente uvedenú nezmyselnosť prijať? Opäť musíme raz počkať až na misiu expertov zo Svetovej banky, MMF alebo na aproximačné pokyny z Bruselu (na ceste do EÚ), aby sme uvedené nekoncepčné opatrenia stornovali? Na Slovensku veľmi chýba vedecká báza pri presadzovaní daňovej reformy i v budovaní konštruktívneho daňového systému. Opäť sa raz vypomstilo, že SR nemá doteraz vedný odbor „daňovníctvo“, ale má len vedné odbory „účtovníctvo a verejné financie“. Na margo zástancov „rakúskeho modelu“ treba doplniť, že Rakúsko (ale aj Nemecko) má popri uvedenej minimálnej ročnej dani aj opatrenie, ktoré na Slovensku nelogicky dlhodobo absentuje: čiže fakt, že ak podnikateľ tretí rok za sebou dosiahne stratu, tak sa mu z úradnej moci cestou živnostenského úradu zruší povolenie na podnikanie a prestáva tak byť podnikateľom. Bez uvedeného sprievodného kroku je počin daňových orgánov o zavedení už spomenutej minimálnej ročnej dane prázdnym gestom, byrokraticky prvkom.

Ing. Emil Burák, PhD.