Taliansko pred rastom

Z ekonomických predpovedí je už známe, že Taliansko by malo v tomto roku posilniť svoj hrubý domáci produkt o 2,5 percenta a v nasledujúcom roku dokonca dosiahnuť 3 %, pričom samotná inflácia by dokonca v roku 2002 mala klesnúť až na 1,5 %. Tieto výsledky by mali zároveň zmenšiť priepasť medzi Talianskom a zvyškom únie. Aby sa však vyrovnali aj niekedy až priepastné rozdiely medzi talianskym priemyselným severom a chudobnejším poľnohospodárskym juhom, zameriavala sa posledné roky štrukturálna reforma Talianska na zvyšovanie konkurencie v chránených odvetviach hospodárstva, v ktorých nehybnosť inflácie zvyšuje ceny a ovplyvňuje nechránené odvetvia, oslabujúc pritom konkurencieschopnosť oproti ostatným krajinám únie.

Hoci priemyselná výroba od konca roku 1999 podstatne narástla a zároveň zaznamenala svoj vrchol vo využití výrobných kapacít, jej nárast bol ovplyvnený najmä dobrou kvalitou exportovaného tovaru, ktorého objem narástol o 9 % v prvej polovici roku 2000 (pravda, aj vďaka oslabeniu eura a silnému predaju na americký trh a na novovznikajúce ázijské trhy). Nárast predaja do krajín EÚ bol relatívne skromný, čo bolo spôsobené zásadným zhoršením konkurencieschopnosti Talianska voči eurokonkurentom. Skutočný import v prvej polovici roku 2000 prudko vzrástol, nehovoriac o raste spôsobenom vysokým podielom importu v talianskom exporte. Tento fakt zdôraznil opačný efekt zhoršovania sa obchodu, takže obchodný prebytok naďalej klesal.

Úroveň zamestnanosti vzrástla v treťom štvrťroku roku 2000 (ročná kvóta) o 2 %, čo zodpovedalo 430.000 novým pracovným príležitostiam. Rozdiel v úrovni nezamestnanosti medzi južnými a severnými regiónmi je však stále 16,25 % (nezamestnanosť na severe je pritom 4,5 %). V nasledujúcich troch rokoch by malo potom vzniknúť 820 000 nových pracovných príležitostí a v roku 2003 by mala miera nezamestnanosti klesnúť na 8,6 %.

Tohtoročná bežná hodnota platobnej bilancie zaznamená po prvý raz od roku 1992 deficit pre zhoršujúci sa stavu v energetickom priemysle. Hoci ekonómi tvrdia, že by sa mal tento stav v nasledujúcom období zlepšiť, reálne možno tento stav očakávať až v roku 2003. Deficit verejného sektora stanoveného v Stabilizačnom programe by sa mal zhoršiť, ale proces stabilizácie by nemal zastať. Tento rok by mal tvoriť 1,5 % z HDP a v roku 2003 klesnúť na 0,6 %.

Predpovede pre taliansku ekonomiku sú však priaznivé. Podľa ekonómov však závisia od toho, či skutočne mierne spomalenie vývoja priemyselných krajín bude len krátkodobé a nie veľmi hlboké, a to aj pre nasledujúce faktory: klesajúca cena oleja, posilňovanie eura, možné uvoľnenie menovej politiky (či už v USA alebo v Európe) a expanzný charakter rozpočtovej politiky v celej

(do, sb)