Kalvária a slepá ulička

Podľa predsedu vlády Mikuláša Dzurindu práve zaznamenávame historicky najnižší rast cien: „Prešli sme kalváriou, keď boli mnohé ceny dlhé roky umelo udržiavané.“ Najmä na jar 1999 sa ukázalo, že takýto stav nie je ďalej únosný. Cenou za tento krok bolo, že v marci 2000 sa inflácia na Slovensku vyšplhala na doterajší vrchol, na 16,6 %. Odvtedy klesá. Vo februári tohto roka dosiahol medziročný rast spotrebiteľských cien už iba 4,3 %. S osobitným dôrazom ministerský predseda dáva občanom i podnikateľskej sfére na známosť, že v tomto roku nijaké dramatické deregulácie nebudú a „azda nie sú ani nevyhnutné“. Jasne tak upozornil, že voľby sú doslova predo dvermi, a podobne ako predchádzajúce vlády, ani táto neporuší tradíciu a netrúfne si pred občanov prísť s nepopulárnymi opatreniami v období, keď sa uchádza o jeho hlasy. Jasne to potvrdzujú nevypočuté návrhy Slovenských elektrární na vlaňajší kalendár úprav cien elektrickej energie a koniec koncov aj v tripartite vynútené odloženie zvyšovanie cien zemného plynu. Dnes si ani vicepremiér Ivan Mikloš na túto tému netrúfne spomenúť a zapadá prachom v malom kúte veľkých predvolebných rečí. Upozornila na to opozícia, keď v polovici marca 2002 sa na návrh poslaneckého klubu HZDS uskutočnila mimoriadna schôdza s jediným bodom programu: návrh na vyslovenie nedôvery vláde M. Dzurindu. Podpredseda HZDS Sergej Kozlík uvádza, že inflácia dosiahla v roku 2000 (v porovnaní s rokom 1999) výšku 12,2 %, teda dvojnásobok priemeru v rokoch 1996 - 1998. Nižšia vykazovaná úroveň inflácie za minulý rok je z hľadiska S. Kozlíka iba výsledkom toho, že podnikateľské subjekty v obchode si uvedomili reálnu kúpyschopnosť obyvateľstva a z toho odvodili nemožnosť ďalej zvyšovať ceny. Vychádza z toho, že reálne mzdy v roku 1999 (prvýkrát po roku 1993) klesli o 3,1%, v roku 2000 o 7 % a za rok 2001 odprezentovala Dzurindova vláda ich rast o 0,8 %. Údaje Slovenského štatistického úradu však hovoria, že za január 2002 sa obrat zahraničného obchodu vyšplhal na 4,5 mld. Sk. V porovnaní s rovnakým obdobím 2001 to predstavuje nárast o 370 mil. Sk. Dovozy vzrástli o 160 mil. Sk. Analytik Slovenskej ratingovej agentúry Ľudovít Ódor súhlasí s tým, že domáca spotreba je z veľkej časti uspokojovaná dovozom. Podiel dovozu tovarov a služieb v stálych cenách na HDP dosiahol vlani 83,4 %. Je to najvyššia hodnota od roku 1993. Čistý záporný export sa stáva brzdou vyššej dynamiky hospodárskeho rastu Slovenska. Analytik Slávie Capital Pavol Ondriska sa na rozdiel od S. Kozlíka domnieva, že slovenské domácnosti doslova utrácajú tak, ako už dlho nie. Ekonómi však dvíhajú varovný prst: tempo rastu domáceho dopytu v uplynulých mesiacoch tohto roka predbieha rast domácej výroby, výrobný potenciál podnikateľských subjektov na Slovensku. Aj keď vláda opakuje, že prudké zvýšenie domáceho dopytu smerovalo k výraznému rastu dovozu predovšetkým investičného charakteru, ekonómi opakovane prízvukujú, že rizikom reálneho hospodárskeho rastu zostáva pretrvávajúca recesia SR na zahraničných trhoch. Tri roky za sebou na tvorbe hrubej produkcie stúpa podiel medzispotreby a klesá podiel pridanej hodnoty. Napríklad v prvom polroku 2001 podiel medzispotreby na hrubej produkcii bol 61,6 %, ale v roku 2001 už 63 % a adekvátne podiel pridanej hodnoty klesol z 37,4 % na 37 %. Rovnako v minulých rokoch tempo rastu medzispotreby bolo vyššie ako hrubej produkcie, zatiaľ čo najpomalšie rástla pridaná hodnota. Z hľadiska štátu sa preto viacerí ekonómi stotožňujú s výhradami, že na Slovensko sa nedovážajú jednotlivé suroviny, ale už finálne výrobky. Pridaná hodnota sa nevytvára v slovenskom podnikateľskom prostredí, ale vlastne ju tiež dovážame zvonku. Zahraničný kapitál pomáha síce pri riešení zamestnanosti aj úrovňou poskytovaných miezd. Avšak značná časť zisku sa tvorí v zahraničí alebo tam uniká, lebo sa tam v značnej časti zdaňuje. Nezriedka produkty vyrobené v rámci našich výrobných nákladov a ceny práce sa predávajú aj na našom trhu za svetové ceny alebo ceny im blízke. Časť vyvezeného zisku sa v podobe kapitálu na Slovensko vracia, ale už väčšinou so všetkými výhodami, ktoré zahraničnému kapitálu poskytujeme. Nemožno zabudnúť ani fakt, že časť zahraničným kapitálom tu vyplatených miezd v podobe zisku z predaja dovezenej produkcie rovnako odchádza do zahraničia . Deje sa tak napríklad v dôsledku straty domácej konkurencieschopnosti alebo aj po vynútenom zániku výrob schopných saturovať domáci trh. Ak to zhrnieme z hľadiska zdrojov, ktoré zostávajú k dispozícii v štáte, tak sú to povinné odvody podnikateľských zahraničných subjektov do sociálnych fondov a dane a odvody zamestnancov - občanov, ktorí v týchto podnikoch pracujú. Podľa Antona Bonka zo Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (SOPK) sa to odvíja od prístupu, ktorý vláde naordinoval monetarista Ivan Mikloš. Forsíroval navodenie makroekonomickej stability a zmiernenie vonkajšej a vnútornej nerovnováhy. V zásade sa tak dialo obmedzením vnútorného spotrebiteľského, investičného a verejného dopytu. Ako sme už uviedli, použili sa na to dva rozhodujúce nástroje - narovnanie pokrivených cien cestou balíčka ekonomických opatrení (cesta zvyšovania vnútorných cien niektorých tovarov a služieb) a v menovej politike zmenou kurzu koruny z pevného na plávajúci a jeho postupnou devalváciou oproti USD o 30 %. Poklesla produkčná schopnosť ekonomiky s dosahom na rast nezamestnanosti a tvorby zdrojov sociálnych fondov. Nerovnováha ekonomiky sa presunula do sociálnej oblasti. Export sa síce stal konkurencieschopnejší, ale prevažne len cestou jeho zlacnenia cez devalváciu koruny, a nie zásluhou zásadného kvalitatívneho rastu produkcie. Možno teda konštatovať, že rast HDP bol ťahaný cez export (devalvácia) a časť podnikov, kde zvýšenie cien ovplyvnilo výnosovú zložku hospodárskeho výsledku. V sumáre bol cez tieto dve zložky rast HDP na 80 % zabezpečovaný rastom cien. Misia MMF upozorňuje na vznik tzv. dvojsektorovej ekonomiky, kde prosperita časti je založená na raste cien - priamom alebo sprostredkovanom devalváciou. Druhá časť podnikov sa však dostáva do neriešiteľných problémov. Tento typ hospodárskej politiky zakladal stabilitu na regulácii makroekonomiky, a nie na rozvoji mikroekonomiky, cestou zvyšovania jej výkonnosti, reálnej efektívnosti a rastu konkurenčnej schopnosti.

Prakticky každý štvrtý obyvateľ Slovenska v produktívnom veku je dnes bez práce. MMF a Európska komisia za hrozbu považujú nárast nezamestnanosti, prepad zahraničného obchodu a vývoj deficitu verejných financií, keď vláda v predvolebnom roku viac míňa, ako si je schopná na seba zarobiť.

Tibor Bucha