Dublinské muky

Taliansko včera po dvadsiatich rokoch opäť ochromil generálny štrajk. Konflikt je priam učebnicový. Pravicová vláda obhajuje záujmy zamestnávateľov a, logicky, chce prijať legislatívu, ktorá im umožní svojvoľnejšie zaobchádzanie so zamestnancami. Odborom, tiež logicky, svojvoľnosť nevonia. Zmobilizovali preto široké masy do boja za zachovanie doterajších zamestnaneckých istôt. A tak včera v Taliansku na osem hodín nefungovalo takmer nič - bankami začnúc, divadlami končiac.

Nechcem teraz písať o tom, kto má v spore viac pravdy. Na to je potrebná hlbšia analýza. Do očí však bije fakt, že ide o mimoriadne nepraktickú formu protestu. Jednak stojí peniaze a jednak vôbec nie je isté, či prinesie nejaký úspech. „Krajina sa možno zastaví, ale nie odhodlanie vlády pokračovať v reformách,“ v posledných dňoch sebavedome tvrdil premiér Silvio Berlusconi.

A vôbec to všeobecné nefungovanie je dosť zavádzajúce. Skôr to pôsobí ako sviatok alebo ako vítané spestrenie každodenných stereotypov. Zmysluplná akcia by pritom mala zatínať do živého. Zoberme si dublinských čašníkov. Majú vlastné odbory, ktorým sa nepáči, že majitelia barov nejako prestávajú akceptovať ich názor. Vymysleli preto chúlostivú akciu. Vyhrážajú sa, že počas majstrovstiev sveta vo futbale ostanú bary zatvorené. No a teraz Írov máta predstava, že vytúžené zápasy budú musieť sledovať doma pri plači početných detí, za permanentného hundrania manželky so svokrou, pričom jediným potenciálnym spojencom sa im javí frajer pubertálnej dcéry. Hotový des. Také niečo priam volá po hľadaní príčin a jednoducho musí obmäkčiť srdce aj toho najneúprosnejšieho krčmára.

Rastislav Boldocký