Zrovnoprávniť zahraničné a naše firmy

Politické a národohospodárske súvislosti vývoja slovenského zahraničného obchodu

Slovensko má vysoko otvorenú ekonomiku: na vstupoch aj na výstupoch. Spolu s úzkym vnútorným trhom a štruktúrou produkcie a služieb robí túto ekonomiku nesmierne citlivou na vývoj procesov vo svete (ropa, energie a suroviny) a osobitne v krajinách, kam predovšetkým smeruje náš vývoz (kurz USD/SKK, USD/EUR s väzbou na EUR/SKK). Dovozná náročnosť osciluje okolo 84 % a exportná výkonnosť pri 77 %. Oba ukazovatele v dlhodobom horizonte mali tendenciu postupného rastu. S tým, že bol stále predstih dovoznej náročnosti ekonomiky pred exportnou výkonnosťou. Celý rad ďalších makroekonomických ukazovateľov (HDP, priemyselná produkcia, nezamestnanosť, príjmy štátneho rozpočtu, platobná bilancia štátu a pod.) je do značnej miery zviazaný s vývojom zahraničného obchodu. Z dlhodobého hľadiska ho ovplyvňuje ekonomická, zahraničnoobchodná, menová a hospodárska politika štátu.

Všeobecná zahraničná a zahraničnoobchodná politika spolu vytvárajú teritoriálne predpoklady na uplatnenie slovenského vývozu. Zároveň by mali vytvárať rovnaké podmienky pre domáce aj zahraničné subjekty vo väzbe na všeobecne záväzné pravidlá WTO a pravidlá EÚ. Podniková sféra SR v rokoch 1997 - 2001 svoje obchodné aktivity postupne preorientovala na trhy OECD a osobitne EÚ. Vývoz do krajín OECD za posledných päť rokov stále mierne rástol. V roku 2001 jeho podiel na celkovom vývoze predstavuje 91,9 %. Je to pravdepodobne podielovo už

hraničná hodnota

a ďalší rast podielu v tomto smere asi nie je žiaduci. Vývoz treba skôr viac diverzifikovať. V protismere je situácia podobná, len podiely dovozu z krajín OECD na celkovom dovoze sú nižšie. V uplynulých piatich rokoch oscilovali medzi 74 až 81 %. V podobnej (ak nie horšej) situácii sa nachádzame aj pokiaľ ide o vzťah výkonnosti ekonomiky a miery jej otvorenosti. Ekonomická výkonnosť vyjadrená HDP na obyvateľa v USD je trvalo nižšia ako svetový priemer. Podľa údajov UNCTAD v roku 2000 to bolo 72,6 %. Exportná výkonnosť hospodárstva Slovenska je však trvalo nad svetovým priemerom. V roku 1993 dosiahla 150 % svetovej úrovne a v roku 2001 viac ako 215 %. Porovnateľné údaje o dovoznej náročnosti sú ešte vyššie. Teda, kým ekonomická výkonnosť SR dosahuje tri štvrtiny svetovej ekonomiky, tak vývoz pripadajúci na jedného obyvateľa predstavuje viac ako dvojnásobok hodnoty tohto ukazovateľa za svetovú ekonomiku. Kým za svetovú ekonomiku sa v priemere vyváža okolo 20 % z hodnoty vytvoreného HDP, tak na Slovensku za rok 2000 to predstavovalo 61,8 % - avšak pri trikrát vyššej deficitnosti zahraničnoobchodných vzťahov, ako je svetový priemer. Komplikuje to udržanie primeranej deficitnosti zahraničnoobchodných vzťahov. Cesta k trvalému hospodárskemu napredovaniu SR je preto možná

len cez rast

výkonnosti ekonomiky. To však chce iný typ hospodárskej politiky. Miesto reštrikčno-stabilizačnej zameranú na hospodársky rast. Okrem väčšej konkurenčnej schopnosti na zahraničnom i domácom trhu musí vytvárať priestor aj pre vyššie uspokojovanie a zvýšenie domáceho agregovaného dopytu. Napríklad v USA a Japonsku je na úrovni 70 % a v Nemecku 68 % HDP. Dosiahnutie týchto parametrov v našich podmienkach je nereálne, avšak úroveň okolo 55 % by značne znížila našu zraniteľnosť z dôvodu vysokej otvorenosti ekonomiky. Dosahy sú viditeľné. Podiel dovozov z EÚ na celkovom dovoze sa za posledných päť rokov zvýšil z 39,5 % (v roku 1997) na 50,2 % v roku 2001. Pritom posledné štyri roky osciluje okolo 50 %. Podiel nášho vývozu do EÚ na celkovom vývoze za posledných päť rokov vzrástol zo 45 % v roku 1997 na vlaňajších 60,3 % . Pozitívom je, že od roku 1999 s oboma teritóriami máme plusové saldo zahraničného obchodu. Ten je čoraz viac orientovaný na krajiny Európy. V minulom roku tam smerovalo 95,7% vývozu,

v protismere prišlo 90,9 % nášho dovozu. Stali sme sa integrálnou súčasťou európskeho hospodárskeho priestoru. Do krajín EÚ, EZVO a CEFTA smeruje 92 % nášho exportu. Paradoxom je, že ak do východnej Európy je to len 3,7 % nášho exportu (napríklad Chorvátsko 0,5 %, Ukrajina 1,1 %), ale spätne 17 % nášho dovozu. V prípade Ruska je to pokles z 3,7 % na 1 % (z 11 mld. Sk na 5 mld. Sk). Pritom Rusko stojí pred podpisom zmluvy s EÚ o strategickom energetickom partnerstve. Na ruský trh ako perspektívny sa snažia prenikať aj priemyselne vyspelé štáty sveta. Za roky 1997 - 2001 záporné saldo nášho zahraničného obchodu s Ruskou federáciou narástlo zo 42,6 mld. Sk na 100 mld. Sk a bolo v každom z uvádzaných rokov vyššie ako celkové saldo obchodnej bilancie. Kompenzovať sme to museli vývozom v ostatných krajinách Európy. Navyše kurzovými zmenami sme stratili ešte prevodom z EUR na USD, pretože ropa a plyn z Ruska sa nakupujú za USD, a s EÚ a CEFTA obchodujeme v EUR. Aj keď ruský trh predstavuje približne len polovicu trhu EÚ (podľa počtu obyvateľov), je schopný absorbovať

značnú časť

našich tovarov, ktoré sa ťažšie umiestňujú do priemyselne vyspelých krajín. Vyhlásenia o potrebe diverzifikácie dovozu energie nosičov sú síce správne, ale ekonomicky oprávnené iba ak z hľadiska možných zdrojov a ich zásob. Zároveň odpovieme aj na otázky - odkiaľ, kadiaľ a za koľko v budúcnosti dovezieme, aké náklady si vyžiada technické presmerovanie dovozov (ropovody, plynovody, prečerpávacie stanice) a úprava technologickej základne na chemicky odlišné druhy ropy, čiastočne aj plynu, ale aj jadrových zariadení (jadrové palivo). Je viac ako nepravdepodobné, že potenciálni importéri nosičov energie do SR by boli schopní rýchlo absorbovať asi 100 mld. Sk (2,5 mld. USD) dodatočného slovenského vývozu. V prípade Ruskej federácie je to schodnejšie: v roku 2000 bol rast HDP Ruska 8,3 %, vlani 5,5 %. Platí to aj o ďalších krajinách o ZSSR. Ak hodnotíme túto situáciu z hľadiska rozpadu trhov bývalého RVHP a potreby hľadania nových trhov, ako aj z nosného cieľa stať sa členom EÚ a NATO, potom naša zahranično-ekonomická politika je osobitne po roku 1998 vysoko účinná. Má však v sebe zakomponované niektoré riziká. V snahe po čo najrýchlejšom vytvorení podmienok pre naše prijatie do EÚ sme často pristúpili na pravidlá obchodovania EÚ bez zváženia vnútorných dosahov do ekonomiky a hlavne pripravenosť mikroekonomiky. Výsledok? Zatiaľ čo podnikateľské subjekty z EÚ pracujú na našom trhu

ako „na domácom“,

nemožno to povedať obrátene o pôsobení našich firiem na trhu EÚ. A v rámci pravidiel WTO a EÚ stačí len využiť dané možnosti (fytosanitárne, veterinárne, certifikačné, colné a pod.) a vytvoriť účinný mechanizmus pracujúci preventívne, a nie spätne. Na mysli máme dovoz chybného oleja, čokolády, hračiek, odevov a spotrebného priemyselného tovaru, ktorý namiesto operatívnych opatrení (dovozná prirážka) by slúžil na efektívnu reguláciu dovozov - vrátane dovozov cez nadnárodné obchodné reťazce. Zvlášť citlivo musíme reagovať na dovoz subvencovaných poľnohospodárskych produktov a potravín, ktoré sme schopní vyrobiť aj na Slovensku, ale tiež na reguláciu správania sa voči slovenským výrobcom. Ani po vstupe do EÚ totiž nebudeme oproti terajším kmeňovým krajinám mať rovnocenný prístup k čerpaniu zdrojov z poľnohospodárskych fondov. Najväčším rizikom je podmienka, že pri vstupe do únie naša poľnohospodárska produkcia bude limitovaná kvótami na úrovni produkcie k roku členstva v EÚ. Nikto však doteraz nevysvetlil, ako sa bude môcť poľnohospodárska produkcia vyvíjať ďalej? Dokedy a ako bude limitovaná aj vo väzbe na nadprodukciu v terajších krajinách únie a nevyjasnenosti ich ďalšieho postupu v poľnohospodárskej politike EÚ (dotácie, subvencie)? Preto nám hrozí trvalo pasívne saldo v zahraničnom obchode s agropotravinárskou produkciou (v roku 2001 dosiahlo mínus 20,6 mld. Sk) a jeho možný trvalý nárast vo väzbe na predpokladaný rast kúpyschopnosti obyvateľstva a jeho životnej úrovne. Podľa Poľnohospodárskej a potravinárskej komory 10,6 mld. Sk z toho predstavuje dovoz tých komodít, ktoré v našich klimatických podmienkach nie je možné dopestovať - južné ovocie, káva, sója a pod. No 10 mld. Sk sme dali za dovoz toho, čo sme schopní dopestovať alebo vyrobiť doma. Žiaľ, náš systém dotácií

poľnohospodárskych podnikov je málo účinný. Nevytvára dostatočný tlak na zvyšovanie produkčnosti, skôr má charakter záchranného pásu pre topiaceho sa. Ba čo viac, výška poskytovaných dotácií je niekoľkonásobne nižšia ako priemer v EÚ. Vzhľadom na predpokladanú nižšiu možnosť čerpania zo zdrojov EÚ po našom vstupe takýto stav zostane zachovaný minimálne desať rokov. Rovnako je žiaduce, aby z hľadiska investovania (s väzbou na export) domáce firmy boli zrovnoprávnené so zahraničnými pri poskytovaní úľav rôzneho druhu. Dôsledne tiež treba pri tendroch využívať v rámci podmienok EÚ a zákona o verejnom obstarávaní možnosti zvýhodnenia domácich firiem. Náš zahraničný obchod trpí aj na kompetenčnú nevyjasnenosť vo vnútri štátu medzi MZV SR a MH SR, pokiaľ ide o riadenie obchodno-ekonomických oddelení (OBEO). Táto dvojkoľajnosť sa negatívne odráža aj na aktivitách OBEO, predovšetkým v bezprostrednej spätnej väzbe k podnikateľskej sfére na Slovensku. Tá okrem niekoľkých firiem nie je schopná tu udržať si efektívne a rentabilné zastúpenie, ktoré by vytváralo predpoklady pre rast nášho vývozu do týchto teritórií. Pri absencii firemných zastúpení (delegáti, afilácie) sú OBEO jediné inštitucionálne nástroje na sústavné spracúvanie týchto trhov. Ich činnosť by mala vytvárať predpoklady hlavne pre malé a stredné podniky pri podpore slovenského exportu. OBEO pôsobia v 45 krajinách sveta, pričom z dôvodu nízkych a klesajúcich zdrojov zo štátneho rozpočtu na ich činnosť nielenže sa nedarí ich

počet zvyšovať

(naopak, dochádza k ich postupnému zatváraniu), ale s výnimkou troch prípadov sú obsadené len jedným diplomatom. Rozhodujúcou zostáva filozofia našej zahraničnoekonomickej a obchodnej politiky a tiež inštitucionálne zabezpečenie podpory exportu. Eximbanka v rámci limitovaných zdrojov síce podporuje realizačnú fázu exportu, chýbajú však inštitúcie, ktoré by v oblasti marketingu všeobecne a na uvedené teritóriá a štáty zvlášť pripravovali priestor pre náš export až do fázy možných kontraktov a kooperačných zmlúv medzi hospodárskymi subjektmi. Vzhľadom na všeobecný nedostatok zdrojov ako najschodnejšie sa ukazuje vytvorenie združenej marketingovej organizácie. Na výkon týchto činností by združovala prostriedky podnikov a na začiatok aj prostriedky štátu. Mala by pracovať na komerčnom základe a okrem vyhľadávania nových možností nášho exportu by vstupovala aj do prijímania medzištátnych dohôd. Jadro Združenia pre rozvoj zahraničného obchodu by mali tvoriť malé a stredné podniky. Preto by bolo potrebné v rámci podpory malého a stredného podnikania špecifikovať štátny program „podpora exportu“ (tzv. program A) a orientovať ho nielen na rozvoj výroby zameranej na export, ale aj na podporu marketingových aktivít smerujúcich k otváraniu nových vývozných možností. Treba zvážiť, či takéto „Združenie pre rozvoj zahraničného obchodu“ by nebolo možné zriadiť ako

účelovú jednotku

za účasti organizácií reprezentujúcich podnikateľskú sféru napríklad aj pri SOPK. Združenie by postupne mohlo prevziať aj aktivity terajšej agentúry SARIO. Potrebujeme preto spracovať novú koncepciu zahraničného obchodu. Okrem budúcej teritoriálnej diverzifikácie nášho zahraničného obchodu by už teraz mala načrtnúť, ako bude vyzerať zahraničný obchod po našom členstve v EÚ a po členstve v Európskej menovej únii (EMÚ). Ak časť terajšieho zahraničného obchodu sa stane obchodom v rámci únie, zrejme si to vyžiada aj jeho iné inštitucionálne regulovanie. Druhý rozhodujúci faktor, ktorý ovplyvňuje výsledky zahraničného obchodu, je zvolený typ hospodárskej a menovej politiky štátu. Od roku 1993 sme mali dva typy hospodárskej a menovej politiky. Do roku 1998 vrátane sa zameriavala na rast HDP - cestou relatívne vysokej vnútornej (osobitne verejnej) spotreby s pevným menovým kurzom. Dosahovali sme relatívne vysoké tempá hospodárskeho rastu, avšak pri vysokej zadlženosti v pomere k tvorbe HDP. Zasahovalo to aj platobnú bilanciu štátu. Táto politika stabilizovala mieru nezamestnanosti na 11 - 12 %. V rovnakom intervale sa zabezpečoval aj rast hrubého fixného kapitálu, pričom miera investícií v roku 1997 (podiel na HDP) dosahovala až 40 %. Táto politika však viedla k prehrievaniu ekonomiky a len veľmi ťažko by sa ďalej bola dokázala v rozumných medziach držať inflácia, dostupnosť úverov a úrokových mier z nich. Napriek rastu reálnych miezd by zákonite bolo došlo k vysokému znehodnoteniu úspor. Zlepšila sa infraštruktúra dopravy. Žiaľ, napriek vysokému investovaniu efektívnosť výroby a konkurenčná schopnosť produkcie rástli veľmi pomaly. Druhý typ hospodárskej politiky forsíroval navodenie makroekonomickej stability a zmiernenie vonkajšej a vnútornej nerovnováhy. V zásade sa tak dialo obmedzením vnútorného spotrebiteľského, investičného a verejného dopytu. V princípe boli na to použité dva rozhodujúce nástroje - narovnanie pokrivených cien cestou balíčka ekonomických opatrení (cesta zvyšovania vnútorných cien niektorých tovarov a služieb) a v menovej politike zmenou kurzu koruny z pevného na plávajúci a jeho postupnou devalváciou oproti USD o 30 %. Premietlo sa to do spomalenia rastu HDP až stagnácie a v roku 2000 aj do absolútneho zníženia reálnych miezd, a tým aj spotrebiteľského dopytu. Klesla produkčná schopnosť ekonomiky s dosahom na rast nezamestnanosti a tvorby zdrojov sociálnych fondov. Nerovnováha ekonomiky sa presunula do sociálnej oblasti. Export sa síce stal konkurencieschopnejší, ale prevažne len cestou zlacnenia cez devalváciu koruny, a nie zásluhou zásadného kvalitatívneho rast produkcie. Možno teda konštatovať, že rast HDP bol ťahaný cez export (devalvácia) a časť podnikov, kde zvýšenie cien ovplyvnilo výnosovú zložku hospodárskeho výsledku. V sumáre bol rast HDP cez tieto dve zložky na 80 % zabezpečovaný rastom cien. Misia MMF v tejto súvislosti upozorňuje na vznik takzvanej dvojsektorovej ekonomiky, kde prosperita časti je založená na raste cien (priamom alebo sprostredkovanom) devalváciou. Druhá časť podnikov sa však dostáva do neriešiteľných problémov. Tento typ hospodárskej politiky zakladal stabilitu na regulácii makroekonomiky, a nie na rozvoji mikroekonomiky, cestou zvyšovania jej výkonnosti, reálnej efektívnosti a rastu konkurenčnej schopnosti. Tézu dokazuje aj skutočnosť, že tri roky za sebou stúpa podiel medzispotreby na tvorbe hrubej produkcie a klesá podiel pridanej hodnoty. Napríklad v prvom polroku 2001 podiel medzispotreby na hrubej produkcii (indexy na báze bežných cien) bol 61,6 %, ale v roku 2001 už 63 % a adekvátne podiel pridanej hodnoty klesol z 37,4 % na 37 %. Rovnako v minulých rokoch tempo rastu medzispotreby bolo vyššie ako hrubej produkcie, najpomalšie rástla pridaná hodnota. Z analýz vyplýva, že

útlm deficitnosti

sa rokoch 1999 až 2000 dosiahol opatreniami hospodárskej politiky smerujúcimi do obmedzenia spotreby. No mali iba krátkodobú účinnosť. Túto negatívnu tendenciu možno dokumentovať aj klesajúcim pokrytím dovozu realizovaným vývozom, v súčasnosti na úrovni 85 %. Pokles takto chápanej efektívnosti zahraničného obchodu možno pozorovať od druhej polovice roku 2000. Čiastočne možno pokles odôvodniť zvýšeným investičným dovozom a konjunkturálnym poklesom vývozu motorových vozidiel, železooceliarskych výrobkov a rafinérskych produktov. Každé obnovenie rastu ekonomiky prináša zvýšenie rastu investícií a dovozu, ako i zvýšenie ich podielu na HDP. Vlani sa opätovne priblížil podiel tvorby hrubého fixného kapitálu na HDP v stálych cenách k úrovni 30 %. Podiel dovozu tovarov a služieb v stálych cenách na HDP dosiahol vlani 83,4 %. Je to najvyššia hodnota od roku 1993. Podiel dovozu na agregovanom dopyte dosiahol tak rekordných 45,5 %. Analýza väzieb medzi základnými makroekonomickými ukazovateľmi, vývojom zahraničného obchodu s dosahom aj do platobnej bilancie štátu signalizujú, že kvalitatívna transformácia mikroekonomiky prebieha len veľmi pomaly. Aj v oblasti technicko-technologickej základne a sofistikácie produkcie. Ukazuje sa, že štatistické vykazovanie investícií je veľmi zavádzajúce a skresľujúce, pokiaľ nebudeme osobitne vykazovať technické, modernizačné a inovačné investície. V dôsledku prevažne

nízkej efektívnosti

výrobných procesov, nízkej produktivity práce a pri zaostávaní sofistikácie výrob a výrobkov sa stávame nesmierne zraniteľnými, najmä pre výkyvy vo svetovej ekonomike. Nič na tom nemení fakt, že sa to snažíme nahradiť nízkou cenou práce a sčasti aj nízkou cenou vstupov. Zároveň v rámci postupnej liberalizácie zahraničného obchodu prijatím podmienok WTO a EÚ strácame schopnosť konkurencie aj na vnútornom trhu. Je nesporné, že zahraničný kapitál pôsobiaci na Slovensku pomáha nášmu exportu, rovnako ako výroba a následný vývoz v rámci tzv. zušľachťovacieho styku. Trvalým zdrojom deficitnosti zahraničného obchodu je saldo priamych dovozov a vývozov. Pri tomto druhu zahraničného obratu vstupuje dovoz do konečnej spotreby a vo vývoze sa nezušľachťuje. V roku 2001 priamy vývoz tvoril 51,8 % celkového vývozu a z obratu priamych vývozov a dovozov rezultoval deficit 195 mld. Sk. Zdrojom prebytkovosti zahraničného obchodu SR sú nepriame dovozy a vývozy. To znamená, že tovar sa dovezie, zušľachtí a následne vyvezie. V polovici roku 2001 takýto vývoz tvoril 48,2 % celkového vývozu a aktívne saldo malo hodnotu 92 mld. Sk. Rast produkcie tohto druhu exportného priemyslu je v rozhodujúcej miere spojený s priamymi zahraničnými investíciami.

Ing. Anton Bonko

SOPK

(Pokračovanie)