DEVÄŤROČNÝ SEN O BOMBe

„Z Ramalláhu a Betlehema sa izraelské jednotky stiahnu až vtedy, keď dostanú teroristov, ktorí sa tam skrývajú,“ vyhlásil v pondelok izraelský premiér Ariel Šaron. Niekoľko dní pred tým toto vyhlásenie platilo pre celé znovuokupované palestínske územia. Izraelská tajná služba Mossad má možno dobré informácie, ale kto všetko sú teroristi? Teroristom môže byť každý náhodou zastrelený civilista, každý frustrovaný a nespokojný Palestínčan, ktorý si hodí kameňom na izraelský tank, každý rodič, ktorý velebí smrť svojho syna či dcéry naivne veriac, že sa zrodil ďalší mučeník, za teroristov musíme považovať aj deväťročné deti, ktoré nechápajúc bolestivú pravdu tohto zamotaného príbehu sa pýtajú svojich rodičov, kde si môžu zohnať telový pás s bombami. Teroristom môže byť alebo sa vďaka zásahom izraelskej armády práve stáva celý palestínsky národ. Stiahne Šaron svoje vojská až keď zničí celý národ?

Šaron úspešne živí čierno-biele videnie celého sporu. „S Jásirom Arafatom sa nedá dosiahnuť mierová dohoda, keďže jeho stratégiou je teror, teror a ešte viac teroru,“ vyhlásil v pondelok izraelský premiér. Pokračuje tak v rétorike, že za všetko zlé na Blízkom východe môžu Palestínčania a zloduchom najväčším má byť práve Arafat. Šaron - vojak, ktorý bojoval proti arabským štátom, generál z osemdesiatych rokov, ktorý je obvinený zo zmasakrovania vyše dvetisíc nevinných civilných obetí v Libanone, neskôr minister obrany a iniciátor budovania židovských osád na okupovaných arabských územiach, potom aj šéf diplomacie a dnes predseda izraelskej vlády, je známy skôr ako „arabobijca“ než ako človek kompromisov a ústupkov, ktoré sú v mierotvornom procese nevyhnutnosťou. Hoď si kameňom, kto si nevinný. Biblický citát, ktorý sa zrodil na svätej pôde, dnes znesvätenej inými záujmami. Palestínčania hádžu kameňmi, hoci nevinní tiež nie sú, a Izraelčania „hádžu“ raketami, a tiež nie sú bez viny. Masakra v Džaníne je toho dobrým príkladom.

Aj Arafat, ktorý sa z teroristu v mladosti pod vplyvom okolností pretransformoval na politika a štátnika (hoci vraj vlk mení iba kožu, ale charakter nie) a ktorého pozíciu chtiac-nechtiac rešpektoval celý svet, by mohol to isté povedať o Šaronovi - teror a ešte viac teroru. Šaron tiež nie je svätý! Historici možno zhodnotia ako zbytočný akt provokácie Šaronov výstup na Chrámovú horu, posvätné miesto moslimov, počas predvolebnej kampane. Prinieslo mu to nával voličských hlasov v súboji s nemastným-neslaným Ehudom Barakom, ale aj búrku nevôle urazených Palestínčanov a sériu protestov, ktoré nakoniec vyústili do intifády, samovražedných atentátov a vojny, ktorú nikto oficiálne nevyhlásil, ktorá však celkom oficiálne prebieha. So všetkými jej krutosťami a bolesťou na oboch stranách.

Ariel Šaron si svoj podiel viny akosi nepriznáva a priznať si ho nechce ani izraelská strana. V každom spore sú však vinné obe strany a dnes si musíme položiť otázku nie o miere viny, ale o miere radikálnosti. Lebo aj Šaron raz musí pochopiť, že jeho taktika svalov vo forme tvrdých vojenských intervencií nemôže pokračovať donekonečna. Že násilie iba zrodí ďalšie násilie. Deväťroční chlapci snívajú o bombách...

Po akcii nasleduje protireakcia. To platí oddávna a nielen 54 rokov, keď z vôle veľmocí vznikol Izrael. Židia si práve včera slávnostne a s pietou pripomenuli toto výročie. Palestínčania, ktorí tiež majú nárok na sebaurčenie a medzinárodne uznanú túžbu na vznik vlastného štátu, ešte nevedia, kedy budú mať podobné oslavy. Lebo najnovšia mierotvorná misia druhého muža prvej veľmoci na svete je viac „tvornᓠako mierová. Americký šéf diplomacie Colin Powell „tvorí“, čo môže, avšak žiadny zlomový moment nedosiahol, žiadny konkrétny prísľub na ukončenie rečí zbraní a bômb. V začarovanom kruhu násilia, vzájomných obviňovaní a možných prísľubov dosiahol aspoň to, že sa črtá medzinárodná konferencia o židovsko-palestínskom spore (hoci bez Arafata, v čom Izrael nechcel ustúpiť), ktorá pripúšťa príchod medzinárodných mierových síl do Izraela. Powell povedal, že Arafat sa už nemôže vykrúcať a musí bojovať za „skoncovanie s terorizmom“, a dodal, že prímerie medzi Izraelom a Palestínčanmi bude možné jedine po „skončení izraelských vpádov“ v Predjordánsku. Varovné nono, nono! na obe strany. Varovania však dnes pre rozhnevané strany blízkovýchodného konfliktu vôbec nestačia.

Iaromír Novák