Vojna či rutinný zásah?

Život Arafata nebude podľa ubezpečenia Izraela ohrozený, no palestínsky prezident mohol urobiť viac v boji proti terorizmu. Takéto je veľkonočné posolstvo prezidenta USA G. W. Busha, ktorý bol počas celého víkendu v telefonickom kontakte s lídrami krajín Blízkeho východu. Pričom - ako poznamenal - chápe Izraelom prijaté „opatrenia nevyhnutné na svoju obranu“. Víkendový Blízky východ skutočne nepripomínal kolísku kresťanstva a uctievania veľkonočných sviatkov, resp. izraelskej paschy. Vpád izraelských vojsk do niekoľkých palestínskych miest, medzi nimi naposledy do Ramalláhu a Betlehema, striedajúci sa s nekontrolovateľnými prejavmi nenávisti palestínskych militantníkov v Jeruzaleme, Tel Avive, Haife a Netanye nemožno nazvať inak ako vojnou. „Kabinet schválil princípy rozsiahleho plánu akcií proti palestínskemu terorizmu. ...Izrael bude pracovať na zničení infraštruktúry palestínskeho teroru vo všetkých jeho častiach a zložkách a s cieľom dosiahnuť tento cieľ podnikne rozsiahlu operáciu,“ tvrdí sa vo vyhlásení izraelskej vlády, ku ktorému premiér Šaron dodal: „Arafat je nepriateľ a v tejto etape bude izolovaný. Izraelské jednotky sú teraz v Arafatovom hlavnom štábe v (predjordánskom) Ramalláhu a palestínske úrady budú prenasledovať na celom ich území.“

Medzitým jeho kabinet schválil mobilizáciu armádnych záloh.

Je teda Blízky východ vo vojne alebo ide iba o rutinné opatrenia Izraela na zaistenie vlastnej bezpečnosti? Podľa šéfa diplomacie Š. Peresa je v stávke nielen bezpečnosť, ale aj existencia Izraela ako takého. Možno skutočne polemizovať nad primeranosťou zásahu, ktorý si okrem militantných vyžiadal aj civilné obete. Na druhej strane si možno položiť otázku, prečo Arafat neurobil viac, aby zabránil militantným akciám, aj keď je otázne, čo skutočne pri takých oklieštených právomociach urobiť mohol. Treťou otázkou je, prečo sa vyhrotili udalosti práve teraz. Izrael, ktorý uvažoval o účasti na nedávnej bejrútskej schôdzke LAŠ, považuje dnes jej mierový plán za „neprijateľný, pretože by viedol k deštrukcii židovského štátu“. Plán počíta totiž s tým, že na územiach v pásme Gazy a na Západnom brehu Jordánu by mal vzniknúť jeden palestínsky štát a návrat 3,7 milióna Palestínčanov do Izraela by túto krajinu premenil na druhý palestínsky štát. Izrael takéto riešenie odmieta, keďže by viedlo k vychýleniu demografickej rovnováhy v prospech Arabov.

Tel Aviv zatiaľ Arafata nechce zlikvidovať fyzicky, len ho „totálne“ izolovať. To znamená znemožniť akýkoľvek pohyb mimo jeho kancelárie v Ramalláhu, spolu s pozastavením prívodu vody a elektriny a s prerušením telefonických liniek.

„Medzinárodné spoločenstvo, OSN, EÚ a USA majú historickú zodpovednosť bezodkladne reagovať,“ tvrdia predstavitelia európskych krajín. Podľa nich Izrael musí garantovať Arafatov život, ako aj jeho bezpečnosť. „Chápem, že Izraelčania odpovedajú na atentáty, ku ktorým došlo, ale postavenie Arafata a jeho administratívy pod taký psychologický a fyzický nátlak nemožno obhájiť. Je to sterilné a kontraproduktívne,“ vyhlásil napríklad švédsky premiér, podľa ktorého však aj Palestínčania musia zakročiť proti samovražedným atentátnikom. Lenže pravdou je, že kontraproduktívna je aj nečinnosť medzinárodného spoločenstva, dokonca aj slabá aktivita USA, ktoré po víkendových udalostiach zvažovali „primeranú“ odpoveď na udalosti.

(sb, TASR)