Násilie a sviatok

Násilie na pozadí sviatku a osláv je motív, s ktorým sa napríklad často stretávame vo filme. Zvýrazňuje sa tak kontrast, pokrytectvo, bezohľadnosť a hlavne to pôsobí na diváka. Zobeme si známu scénu z Krstného otca. V kostole prebiehajú krstiny s Al Pacinom v hlavnej úlohe, znejú organy, všetci sa modlia. Len občas do toho idú prestrihy na konkurenčných mafiánskych bossov, ktorí svoje životy, jeden za druhým, končia v kalužiach krvi. Na príkaz Al Pacina, samozrejme. Jasné a silné.

Ale nemusíme chodiť ani do takých extrémov, ako je príbeh z drsného mafiánskeho prostredia. Veď vražda nie je jedinou formou násilia, ako bozkávanie kríža nie je jediným spôsobom, ako prejaviť svoju oddanosť kresťanským hodnotám. Aj v tých najbanálnejších kinematografických dielach sa často stane, že sa konflikt vygraduje a prepukne v celej šírke práve na svadbách či podobných rodinných oslavách. Je to elegantné a zrejme účinné riešenie, za ktorým siaha celý rad tvorcov.

Ibaže život nie je film. To, čo na plátne môže vyznieť efektne, ba aj poučne, v realite je neraz úbohé. Áno, mám na mysli blízkovýchodné násilie, čo sa udialo počas Veľkej noci. Či už ide o izraelské tanky v Betleheme alebo palestínske atentáty, jednoducho ich nemožno vnímať v súvislosti so sviatkom. Lebo v svojom prapôvode je tento jarný sviatok oslavou prírody a života. V rôznych podobách ho oslavovali a stále oslavujú viaceré národy a náboženské skupiny, takže je zároveň aj svojráznym dôkazom príbuznosti ľudských pováh. Bez ohľadu na rozličné náboženské príbehy, jedlá, piesne a rituály.

A násilie je vždy iba násilím.

Rastislav Boldocký