Aby sa kruh biedy už roztrhol

Nemilo sa ma, vzťahujúc to na seba, dotklo konštatovanie, že za chudobu Rómov môžu aj Nerómovia, ktoré sa prezentovalo ako jeden zo záverov štúdie Svetovej banky (vypracovanej v spolupráci s Nadáciou SPACE, INEKO a Inštitútom pre verejné otázky) s titulom Chudoba Rómov a sociálna starostlivosť o nich v Slovenskej republike. Tú pred pár dňami predstavili jej tvorcovia na seminároch v troch mestách východného Slovenska, ako aj v parlamente. V 70-stranovej publikácii som však nenašla takúto ani podobnú formuláciu. Dalo sa očakávať, že podobne ako v štúdii životnej úrovne, zamestnanosti a trhu práce, ktorú pre SR vypracoval medzinárodný tím odborníkov Svetovej banky, budú výskumníci pristupovať k problematike z istého odstupu, pozerať sa na ňu inými očami a z iného uhla než robíme my, čo tu žijeme a máme svoje susedské, ale aj novinárske konkrétne skúsenosti. Tu však boli v prevažnej miere zaangažovaní slovenskí výskumní pracovníci, ktorí napokon dospeli k takým záverom, aké by sa pri základnej znalosti problematiky dali urobiť aj od stola. Heslovite povedané: treba zlepšiť bývanie, zárobkové príležitosti, vzdelanie, zdravie Rómov a nediskriminovať ich. Cenné sú však dve veci - to, že sa Svetová banka v problematike angažuje a chápe, že problém nie je len problémom SR, ale aj širšieho spoločenstva, a to, že výskumný tím priamo v teréne získal aspoň

čiastkový obraz

o tom, ako žije časť etnika, ktoré by sa podľa časopisu The Economist mohlo stať pri zachovaní súčasného trendu do roku 2060 na Slovensku väčšinovou populáciou. S týmto tvrdením, ktoré štúdia cituje, nesúhlasí Boris Vaňo z Výskumného demografického centra Infostatu. Podľa neho dnes žije v SR 350- až 380-tisíc Rómov a vyznačujú sa vyššou pôrodnosťou i vyššou úmrtnosťou v porovnaní s ostatným obyvateľstvom. V troch okresoch s rôznou mierou nezamestnanosti, rôznymi socioekonomickými podmienkami a rôznym stupňom integrácie Rómov robili výskumníci rozhovory so zástupcami 270 rómskych rodín, ale aj so starostami, sociálnymi pracovníkmi, s učiteľmi, farármi, lekármi. Z ich sumarizácie sa napríklad dozvieme, koľko domov rómskych občanov bolo postavených legálne a koľko ako

čierne stavby,

či boli skolaudované alebo nie, či majú ich obyvatelia k dispozícii vodovod, studňu alebo spoločnú studňu, kde majú WC a kde latrínu, či majú alebo nie kúpeľňu, chladničku, televízor, telefón či auto. Pravda, lídri rómskych regionálnych komunít ich kritizovali za, podľa nich, úzky záber prieskumu. Štúdia tvrdí, že chudoba rómskej a nerómskej populácie má v SR rozdielnu povahu a za hlavné faktory chudoby medzi Rómami označuje:

- ekonomické podmienky v regióne,

- veľkosť a koncentráciu obyvateľstva v osade,

- podiel Rómov v osade

- stupeň geografickej integrácie alebo segregácie osady a jej vzdialenosť od najbližšieho mesta alebo dediny.

Samotní Rómovia, s ktorými viedli výskumníci rozhovory, uvádzali, že im najviac chýba práca. Vyzdvihovali predchádzajúci režim s lakonickým konštatovaním, ktoré štúdia cituje: „Dnes je všetka práca len pre gadžov.“ Na druhej strane sa ukázalo, že kým niektorí Rómovia sa už v tretej generácii venujú obrábaniu pôdy, väčšina opýtaných mala

tisíc dôvodov

na to, aby svoje políčko neobrábala. Štúdia spomína aj tzv. neformálnu ekonomiku, ktorá je pre Rómov „dostupnejšia“, ale to už neuvádza, že nejde len o výpomoc susedom v dedine na poli alebo pri nejakej stavbe. Že zber druhotných surovín nie je len chvályhodná činnosť zachovania a znovuvyužitia materiálnych hodnôt, ale dosť často aj krádež funkčných zariadení a ich odvoz do zberne, čím vznikajú ich majiteľom niekoľkonásobné škody, než sami získajú. V štúdii sa, pravda, píše, že sa „množstvo Rómov priznalo, že v snahe prežiť sa uchýlili ku krádežiam vrátane krádeží zemiakov, dreva na kúrenie a stavebných materiálov“. To je však iste jeden z dôvodov, prečo je vzťah majoritného obyvateľstva k Rómom taký, aký je. A postihuje aj tých ľudí počernejšej pleti, ktorí žijú usporiadane a živia sa čestným spôsobom. Typický je názor Neróma citovaný v štúdii, že „vzdelaním sa ich

problém nevyrieši,

pretože sú všetci leniví, nechce sa im pracovať a iba vymýšľajú ako žiť zo sociálnych dávok.“ Nie je to, samozrejme, pravda. Rómovia, práve tak ako Slováci, nepredstavujú homogénnu skupinu. Autori štúdie poodhalili napätie medzi lepšie situovanými a chudobnejšími Rómami, či medzi Rómami z osád a tými, čo žijú integrovane. Medzi opatreniami, ku ktorým napokon dospeli, kladú autori na prvé miesto (aj keď ich nečíslujú) tie, ktoré umožnia zlepšenie podmienok bývania Rómov v osadách, predovšetkým elektrifikáciu a kanalizáciu. Nezastávajú názor, žeby sa osady mali zlikvidovať, na druhej strane však propagujú desegregáciu škôl. Škoda, že neanalyzovali doterajšie opatrenia na zlepšenie bytovej situácie. Tie, ktoré sa s fiaskom a niektoré i s úspechom realizovali za predchádzajúceho režimu za výdatnej štátnej podpory, ako aj tie, ktoré sa dnes so skromnejšími prostriedkami snažia zaangažovať ľudí na tom, aby sami zlepšili svoje životné podmienky. O spojitých nádobách medzi

prácou a vzdelaním,

ktoré sa rozhodne netýkajú len Rómov, je asi zbytočné sa rozpisovať. Štúdia uvádza pozitívne skúsenosti s experimentom nultého ročníka pre rómske deti a venuje sa aj hlbšie otázke prístupu ku vzdelaniu a k potrebe vzdelania hlavne pre deti z osád. Takmer však nehovorí o nevyhnutnosti vzdelávať aj dospelých, aby mali väčšiu šancu zamestnať sa alebo boli schopní vytvoriť si sami pre seba zamestnanie ako živnostníci, remeselníci. Tento recept sa však netýka len chudobných Rómov. Sú aj Nerómovia, ktorí majú na trhu práce problémy. Ak majú len základné vzdelanie alebo ani to nie, ak ide o ženy s malými deťmi, ľudí nad 50 či invalidov. Žijeme v spoločnosti, ktorá de iure nedelí ľudí podľa etnických znakov. Pravda, ak sa zistí, že istá

skupina ľudí,

či už na základe vzdelania, veku, pohlavia alebo etnickej príslušnosti nemá v živote rovnaké šance na úspech, treba jej pomôcť. Ale dobre treba uvážiť ako, aby sa nenarobilo viac škody ako osohu. Veď „ovocie“ rozdávania spred roku 1989 je badateľné i dnes v deformovanom vedomí mnohých (nielen rómskych) spoluobčanov, veriacich, že nakŕmiť ich má štát.

V novinách Romano nevo ľil som čítala inzerát hľadajúci rómske ženy, ktoré majú záujem pripraviť sa, a potom kandidovať v komunálnych voľbách. Tak si myslím, že práve zaangažovaním ľudí, ktorí dokážu dať do riešenia kruhu biedy - nedostatok hygieny, zlá výživa, vysoká pôrodnosť, nevzdelanosť, nezamestnanosť, chatrné bývanie - to najlepšie zo seba, sa ten kruh napokon roztrhne, oslabí až zmizne. Ale netrpezlivosť by tu nebola namieste.

Zuzana Krútka