Krehká duša i nežný skeptik

O všetkom treba pochybovať. Aristotelovská myšlienka akoby sa stala i životným heslom jedného z najväčších českých hercov, ktorý za svoje herecké umenie získal množstvo prestížnych ocenení. To naozaj posledné si odniesol začiatkom marca tohto roka - Českého leva za hlavnú úlohu dôchodcu, ktorý sa vie a chce tešiť zo života vo filme Babí léto - v labutej piesni jeho bohatého, takmer 82-ročného života.

Vlastimil Brodský mal žartovanie na margo „pani s kosou“ v krvi. Jeho bonmoty o zomieraní sa stali povestnými, skrývalo sa však za nimi hlboké ľudské poznanie, smútok, ale i radosť zo života. Pri jednom z našich rozhovorov v pracovni jeho bytu, kde každý predmet niesol pečať svojho majiteľa, povedal, že jeho postoj je obranou pred smrťou. „Často hovorím o smrti, asi to vyzerá morbídne. Pre mňa je to však povzbudzujúce. Často som bol chorý, mám za sebou veľa operácií, viem, čo je to bolesť. Už sa neprebudím do bolesti ani do starostí. Obávam sa umierania, nie smrti. Žijem už dlho, presluhujem. Som ako potravina po záručnej lehote. Mali by sme sa prispôsobiť myšlienke, že smrť je súčasťou života, že jedného dňa nebudeme. Ja viem, že to môžete považovať za pózu. Každý sa do určitej miery štylizuje. Ja vlastne nič neviem. Viem, že to povedal Sokrates. A keďže som ho hral, môžem to povedať. Pre mňa smrť je akýmsi blaženým stavom narkózy, z ktorej sa človek už neprebudí.“

Pri stretnutí s „Bróďom“ mal človek chuť zvolať biblické Ajhľa, človek. Nebol len hereckou legendou, ale aj človekom, ktorý každého očaril svojou múdrosťou a súčasne i krehkosťou. Za plachým pohľadom skrytým za okuliarmi sa skrývalo aj čosi viac. Zdravá pochybnosť i nadhľad. Voči sebe i svetu. „Pochybovať a špeciálne sám o sebe je jedným zo spôsobov pokory. Bez nej človek existovať nemôže. Neznamená to pokoru náboženskú či cirkevnú, ale k tomu, čo robím. Človek dokáže viac, ak má v sebe pokoru. U hercov je, myslím, mimoriadne dôležitá, pretože herectvo je umelecká oblasť, ktorá je nemerateľná. Pokora dáva šancu zlepšovať všetko, čo robí. A ak hrá o chĺpok lepšie, tak môže získať týmto spôsobom i priazeň. Bytostne neznášam ľudí, ktorí sú príliš sebaistí a o ničom nepochybujú. Pochybovať o sebe je ohromným hnacím motorom pre poznávanie sveta. Všetko sa mení, svet aj my. Ja som za každý svoj ťprůšvihŤ životu vďačný. Človek sa ponaučí jedine z vlastných chýb, nezdarov a omylov. Skúsenosť sa nedá odovzdať. Musí sa získať.

Vlastimil Brodský (15. 12. 1920 - 20. 4. 2002) pôsobil takmer 40 rokov na doskách Divadla na Vinohradech, v jeho filmografii figuruje vyše 100 filmov. Takmer všetci jeho spolupracovníci - režiséri i herci - naňho spomínajú s láskou a úctou. Bol džentlmenom nielen na verejnosti, ale aj v súkromí. Smutný klaun - tak ho označili divadelní a filmoví teoretici. A aj on sám sa najlepšie cítil v tragikomických úlohách. Brodský sa nikdy nesprával ako hviezda, bol si vedomý svojich chýb a nedostatkov („najviac kopancov som urobil v osobnom živote“), miloval svoje deti i vnúčatá, rád pracoval v záhrade i maľoval. A nebál sa sem-tam vysloviť i slová vážne a potrebné.

Vždy, keď svet opustí niekto, koho sme si vážili, koho sme mali radi, akoby odišiel kúsok z každého z nás. Zbohom, pán Brodský...

Z osobných rozhovorov pripravila Alena Gašparovičová.