Laxní voliči privolali Le Pena

Nízka účasť rozplynula Jospinov sen o prezidentskom kresle

Stalo sa to, čo nečakal takmer nikto a čo Hospodársky denník v komentári pred voľbami nazanačoval - už prvé kolo francúzskych prezidentských volieb v podstate rozhodlo o novej hlave štátu. Respektíve staronovej. Po senzačnom úspechu Jean-Marie Le Pena je viac-menej isté, že súčasný prezident Jacques Chirac zostane v Elyzejskom paláci aj nasledujúcich päť rokov. Nie je totiž pravdepodobné, že ľavicoví voliči, ktorí rozhodnú druhé kolo, svoj hlas odovzdajú predstaviteľovi extrémnej pravice. Pokiaľ pravda aj tento raz nezvolia oddych a relax namiesto volebných urien.

V prvých reakciách dominuje zdesenie a šok z Le Penovho volebného zisku. Na celú vec sa však dá pozerať z dvoch hľadísk. Určite je nepríjemné, že do prezidentského volebného finále prvýkrát v dejinách postúpil kandidát, ktorý rozpaľuje xenofobické vášne a bagatelizuje plynové komory. Pre Európu je to najmä nepríjemné po nešťastnej epizódke s účasťou Haiderovej strany v rakúskej vláde. Na druhej strane tento výsledok netreba dramatizovať. Le Penov Národný front v parlamentných voľbách už získal 15 percent hlasov a len vďaka francúzskemu modelu väčšinového systému nemá v spoločnosti väčší vplyv. Najvýraznejší predstaviteľ extrémnej pravice získal v nedeľu 17 percent. Pod jeho úspech sa teda podpísala disciplinovanosť jeho voličov, a to v situácii, keď volebná účasť bola rekordne nízka (okolo 70 percent). Tiež mu pomohlo umiernenejšie vystupovanie v predvolebnej kampani, ktorá sa navyše niesla v znamení jeho obľúbenej témy - kriminality.

Prvé kolo preto nie je ani tak Le Penovým úspechom, ako je neúspechom súčasného premiéra Lionela Jospina. Jeho nevýrazných 16 percent hlasov však hovorí aj o laxnom prístupe jeho potenciálnych voličov, ktorí zrejme uprednostnili osobné pohodlie pred potvrdením účasti svojho favorita v druhom kole. Francúzskemu premiérovi pritom slúži ku cti, že z výsledkov okamžite vyvodil dôsledky a ohlásil svoj odchod z politiky po 5. máji. Nad sebou sa však bude musieť zamyslieť aj celá ľavica, pre ktorú je toto stroskotanie najhoršie v prezidentských voľbách od roku 1969. Pritom, aj v tejto časti politického spektra si relatívne polepšili extrémne subjekty, zatiaľ čo kandidáti vládnych strán zaznamenali prepad. Je to signálom, že pre jednotlivé ľavé frakcie nastáva obdobie hľadania identity.

Najviac dôvodov na spokojnosť, ako sme povedali, má prezident Chirac. Ukázalo sa, že aj po siedmich rokoch Francúzi k nemu zachovali relatívny dostatok úcty a rešpektu na ešte jedno volebné obdobie. Okrem toho sa vzhľadom na nečakaný výsledok stal akýmsi ochrancom, garantom francúzskeho demokratického systému. Víťazstvá však mávajú aj temnejšie stránky, a toto Chiracovo nie je výnimkou. Jednak získaných 20 percent hlasov nemožno označiť za prenikavý úspech, čo je však ešte horšie, voliči svojím správaním vyjadrili nespokojnosť s fungovaním systému ako takého. Nízka volebná účasť spolu so ziskami strán stojacich mimo hlavného prúdu signalizujú neochotu Francúzov rok čo rok voliť tých istých ľudí a vyberať si spomedzi volebných programov, ktoré sa čoraz viac navzájom podobajú. Pokiaľ sa v tomto smere počas nasledujúceho Chiracovho funkčného obdobia niečo nezmení, Le Penov buchot na dvere môže o päť rokov byť omnoho výraznejší.

Rastislav Boldocký