Obmedzil zákon podnikateľov?

Cestovné kancelárie a cestovné agentúry v novej situácii

Mnohí malí, hoci šikovní podnikatelia, sa sťažujú, že im nový zákon NR SR č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch znemožnil ďalej vykonávať dosiaľ bežné činnosti a prinútil ich zmeniť sa z „cestovných kancelárií“ na „cestovné agentúry“. Povzdychy ako „stratili sme tým niektorých svojich stálych klientov“, ako aj „zníži sa nám objem tržieb“ naznačujú, že niektorí podnikatelia nebudú môcť využiť vo svojej ďalšej praxi odborné schopnosti, ktoré im dosiaľ prinášali zisk. Jeden z dôvodov, prečo je to tak, je doslova nadštandardná implementácia európskej smernice o ochrane spotrebiteľa 90/314/EEC. Kým európska smernica hovorí

o zájazdoch ako

o „pre-arranged combination of not fewer that two following“, teda ako o štandardných zájazdoch (opakom je zájazd na objednávku, teda odborne nazývaný aj forfaitový zájazd), naša legislatíva vďaka zákonu č.281/2001 Z. z. považuje za zájazd aj ubytovanie na viac ako tri noci. A tak v praxi môže nastať prípad, že ak cestovná agentúra, ktorá koná vo svojom mene a na účet zariadenia, bude môcť ponúkať svojmu klientovi len ubytovanie maximálne na tri noci, čo znamená, že v prípade dlhšieho pobytu bude cestovná agentúra svojho klienta posielať ku svojej konkurencii - cestovnej kancelárii, ktorá je jedinou oprávnenou osobou takúto „vopred vypísanú službu“ poskytnúť. Účelom nadštandardnej úpravy bolo zákonné zamedzenie možnosti obchádzania zákona rozdelenia „balíka služieb“, čiže zájazdu a jednotlivých služieb, a tým sa vyhnúť povinnosti poistenia sa

voči úpadku

pre prípad insolventnosti. Že sme tým sami postavili balvan do cesty hotelovým rezervačným systémom, ktoré vo svete fungujú na tomto princípe (u nás na Slovensku zatiaľ ešte nie sú), je už niečo, na čo sme nemysleli. Radšej sme pri zostavovaní návrhu zákona vyhoveli požiadavkám poisťovní, ktoré si mohli prípadný únik prípadov podliehajúcich poisteniu zabezpečiť inou, zmluvnou a nie legislatívnou cestou. Prípadov, ktoré „nadštandardne“ obmedzujú činnosť cestovných agentúr, je viac. Kým európska smernica hovorí o tom, že sprísnené podmienky zákona sa vzťahujú na všetkých podnikateľov, ktorí v oblasti organizovania zájazdov podnikajú ináč ako občasne, naša legislatíva túto možnosť cestovným agentúram nedáva. Zákaz sa vzťahuje dokonca aj na prípady tzv. FamTrips, zájazdov organizovaných pre zamestnancov cestovných kancelárií a agentúr, pokiaľ sa tieto organizujú bez predchádzajúceho prijatia konkrétnej objednávky. Skrátka, zákon cestovným agentúram vo vzťahu ku konečným zákazníkom úplne obmedzuje

vlastnú aktivitu

a umožňuje im len poskytovanie služieb na „zákazku“. Obmedzenie sa zdá byť logické, veď poistenie sa cestovnej kancelárie voči možnosti úpadku nie je lacné. Ak jeden z podnikateľov pre splnenie zákonných povinností musí zložiť dlhodobú zábezpeku dosahujúcu aj 1 - 2 mil. Sk, prečo ten druhý, ktorý nemá s podnikaním také vysoké náklady, sa tešil na trhu rovnakým výhodám. Zákon doslova „núti“ k špecializácii a dúfajme, že tým aj k vyššej profesionalizácii. Navyše, konkrétne definuje činnosti súvisiace so zájazdovou činnosťou, a tak sprísňuje podmienky „chytrákom“, ktorí organizovali služby turistom „na čiernom trhu“. Bolo by zlé, keby výkon zákona postihol len „nesprávnych“.

Rudolfa Vallová