Dnes sme bez Švejka

Do roku 1998 mohli občania počuť od vtedajších opozičných politikov nekompromisnú kritiku na spôsob riadenia krajiny a gazdovania s peniazmi štátu. Výsledkom bol rastúci deficit štátneho rozpočtu. Experti z dielne M.E.S.A. 10, ktorí dnes tvoria ekonomický potenciál a základ vládneho kabinetu, vychádzali z matematiky, kde riešenie rovnice je vtedy dobré, keď ľavá strana sa rovná pravej. Podobne v tomto duchu chceli pristupovať k zostavovaniu štátneho rozpočtu: objemy na vstupe (v príjmovej časti) sa musia rovnať výdavkom na výstupe. Skúška správnosti im však dnes nevychádza. Vláda M. Dzurindu si pritom v programovom vyhlásení vytýčila strategickú úlohu znížiť zadlženosť štátu (a jeho výdavky) a dosiahnuť vyrovnaný štátny rozpočet. To však v praxi obsahuje rozprúdiť výrobnú sféru v ozdravujúcej sa ekonomike a zároveň tiež odvážne predsavzatia v rámci verejných rozpočtov. V tomto smere si vláda dala za cieľ neprekročiť 3 % miery deficitu verejných financií k HDP. Skutočnosť je taká, že pri premietnutí nákladov na reštrukturalizáciu bánk priemerná miera deficitu verejných financií za roky 1999 až 2002 sa bude pohybovať pri hranici 5 % HDP. Za roky 1995 až 1998 údaj neprekročil 3 % HDP. Niektorí ekonómi odhadujú, že verejný dlh medzi rokmi 1998 až 2002 vzrastie zo 188 mld. Sk na 431 mld. Sk, teda na dvaapolnásobok.

Situácia dospela do takého štádia, že ekonomickí ministri mimoriadne rokujú aj dva dni za sebou. Musia sa zaoberať aj krátkodobými a nesystémovými návrhmi riešenia, ktoré do roku 1998 striktne odmietali. Jedným z opatrení na záchranu štátneho rozpočtu by mali byť zvýšené dividendy v podnikoch, kde má štát majoritnú účasť. Odborníci ho jednoznačne odmietajú. S tým, že takéto „žmýkanie“ peňazí z podnikov zníži ich investičné schopnosti a následne dlhodobý inovačný potenciál. Ak sa ešte viac zredukuje balík firemných peňazí určený na nevyhnutnú modernizáciu, prinesie to nedozerné škody a citeľne oslabí konkurenčnú schopnosť slovenských podnikov na svetových trhoch. A pokiaľ sa tam nepresadia, nezabezpečia si odbyt, situácia si vynúti prepúšťanie a zvýšený nápor na výdavky štátu v rámci podpory v nezamestnanosti. Vláda sa tak dostáva do

začarovaného kruhu,

z ktorého ju môžu vyslobodiť zrejme iba jesenné voľby. Dzurindovi ministri si to plne uvedomujú, a podľa toho aj konajú. Podpredseda vlády pre ekonomiku Ivan Mikloš síce namieta, že aj rozhodnutie o zvýšených dividendách pre štát je plne na rozhodnutí akcionárov v tom-ktorom zatiaľ štátnom podniku vrátane ministerstva hospodárstva či súkromných akcionárov. Sám však najlepšie vie, že v niektorých prípadoch už po predaji 49 % akcií štátu je kúpno-predajná zmluva koncipovaná tak, že nový zahraničný (hoci len minoritný) spoluvlastník získa rozhodujúce právo v riadení firmy a keď si po roku 2003 pevne sadne do kresla, ľahko záujmy štátu „zametie do kúta“. To však už budeme mať na Slovensku novú vládu, a tá si už bude musieť dať rady sama. Opozícia pripomína predvolebné záväzky súčasných vládnych strán, že budú garantom neprivatizácie strategických podnikov, že referendum k tejto otázke je zbytočné. V rozpore s tým vo vyhlásení k hospodárskej politike z 29. mája 2001 vláda doslova uviedla zámer zbaviť sa 49-percentných podielov v SPP, SE a v Transpetrole. Narýchlo takto získala krátkodobé miliardové výnosy na vykrytie dier v štátnom rozpočte. Ukazuje sa však, že ani to nestačí. Preto zostávajúce prechodné obdobie - kým sa zahraničný partner

neujme naplno

výkonnej moci v podniku - chce zneužiť spôsobom, ktorý sama vytýkala Mečiarovej vláde a jej postoju k štátnym podnikom. Vodu káže, a z plynu stále žije. V súvislosti s rozpočtovým hospodárením tohto roka misia MMF upozorňuje, že pokiaľ Dzurindova vláda neprijme opatrenia na strane príjmov a výdavkov verejných rozpočtov, ich deficit miesto plánovaných 3,5 % môže prevýšiť úroveň 5 % HDP, a to je údaj ešte bez nákladov na ozdravenie bankového sektora. Vážne výhrady k ekonomicko-sociálnemu vývoju SR vyslovila aj Európska komisia. Napriek tomu vláda predostiera makroekonomické úspechy stabilizácie slovenskej ekonomiky. Prečo potom je potrebné, aby kabinet dva dni rokoval (mimoriadne aj vo štvrtok) o (ne)potrebnosti novelizovať štátny rozpočet na rok 2002? Otázka, ktorá nezamestnáva len ekonómov, ale aj obyčajného pivného štamgasta, ktorému naposledy zdražela jeho obľúbená desiatka a o sedem korún balíček cigariet, a pritom na vlastné oči vidí, že vláda míňa viac, ako je schopná si zarobiť. Za Švejka musela taká partia padnúť. Dnes však už sme bez Švejka.

Tibor Bucha