Otázka je, odpoveď chýba

Komentuje Vladimír Turanský

Na otázku jedného zo starostov čo bude so školami, keď ich samospráva preberie do svojej pôsobnosti po prvom júli tohto roka, nedal štátny tajomník ministerstva vnútra SR Ivan Budiak v stredajšej televíznej besede jasnú odpoveď. Zákon o preberaní kompetencií je rigorózny a striktne stanovil tento dátum a pre ďalšie prechádzajúce kompetencie tiež jednoznačné termíny. Predstavitelia samosprávy, ako aj Združenia miest a obcí Slovenska sa obávajú, že práve po prevzatí školských objektov prídu na kontrolu hygienici a ďalší príslušní revízni technici, ktorí posúdia spôsobilosť napríklad energetických zariadení a rozvodov, pričom mnohé objekty označia za nevyhovujúce. Čo bude potom? Odpoveď na túto otázku ostala nezodpovedaná, a pritom je jednou z kardinálnych, na ktoré práve teraz hľadajú predstavitelia obcí jasnú odpoveď. Obce nemajú peniaze na to, aby dali opraviť to, čo štát po dlhé roky zanedbával a do čoho neinvestoval. Kto bude znášať tieto náklady? Kto ponesie zodpovednosť za to, že sa k prvému septembru 2002 niektoré školy prípadne neotvoria?

Sú to otázky zo života a život tlačí dať na ne odpovede. Alebo sa z centra povie potichu, aby žiadni revízori do škôl nechodili, čím štát uzná svoju mieru viny na zanedbaní spravovania majetku, ktorý tu tvorili generácie? Odvolávanie sa na precíznu prípravu delimitačných protokolov a konkrétne posúdenie problému na úrovni odborov školstva okresných úradov a hľadanie riešení ešte pred odovzdaním kompetencií, vonkoncom nestačí. Majú sa azda nájsť počas dvoch mesiacov, keď štát to nezvládol za dlhé roky? Aj keď vláda nebude môcť dať ruky preč od školstva, toto ubezpečenie je len všeobecné a pochybnosti nevyvracia. Preberacie protokoly na veci nič nemenia. Od prvého júla prejdú školy na samosprávu, a tá bude niesť za stav, ktorý nespôsobila, plnú zodpovednosť. Ak by to malo byť inak, musel by sa zmeniť príslušný zákon. Samospráva vie, že reforma verejnej správy a odovzdávanie kompetencií je aj o preberaní zodpovednosti. Prevziať ju, to však neznamená nechať sa prehodiť cez palubu, bez možnosti siahnuť po záchrannom kolese. Ak občan kupuje ojazdené auto, ktoré má ďalej slúžiť, tak predtým ide na stanicu technickej kontroly. V opačnom prípade sa vystavuje riziku odobratia osvedčenia o technickom stave a vysokých nákladov na opravy. Samospráva je v podobnej situácii, lebo zastarané školy nie sú drahými veteránmi, ktoré môže speňažiť.