Bonus na vzdelanie

Postreh Matúša Hrabala

Nástroje aktívnej politiky na trhu práce sa stávajú čoraz pestrejšími. V Rakúsku pred pár dňami niekto podal v poradí už tisícu žiadosť o bonus na ďalšie vzdelávanie. V záujme lepšieho uchytenia sa na trhu práce. V Nemecku od zjednotenia bolo použitých neuveriteľných 275 mld. (!) eur pre politiku trhu práce a to podľa seriózneho zdroja (Stern 12/2002). Niektorí hovoria o zbytočne vyhodených peniazoch. To všetko vzbudzuje čoraz väčší záujem verejnosti (daňoví poplatníci) organizácií „vychovávajúcich“ evidovaných nezamestnaných (to sú tí, ktorí na tom zarábajú) a nezávislých pracovníkov, prieskumov verejnej mienky. Prišlo sa totiž na to, že pri porovnávaní úspešnosti v hľadaní pracovného miesta úspešnejší boli takí záujemcovia, ktorí si hľadali pracovné miesto normálnym spôsobom, teda bez ďalšieho vzdelávania a využívania preškoľovacích a doškoľovacích kurzov. Toto zistenie, pravda, kdekoho šokovalo. Chyba je zrejme v systéme použitia prostriedkov, presnejšie povedané v rozhodovaní o veľkosti sumy a jej použití na rôzne druhy aktívnej politiky zamestnanosti. Ak nastane rokmi zdokonaľovaná situácia, že o použití prostriedkov rozhodujú úradníci vysokých inštancií, ktorí majú „väzbu“ na školiace, výchovné a preškoľovacie (zárobkovo činné) inštitúcie, rozhodujú zrejme v duchu Parkinsonových zákonov. Vytvárajú si potrebu peňazí (doškoľovacích opatrení) a súčasne ich aj usmerňujú, kam pôjdu. Je evidentné, že v takom samoriadiacom systéme nemôže byť žiadna motivácia na šetrenie prostriedkami. Vyrábajú si robotu, odôvodňujú si potrebu finančných prostriedkov a šírkou svojich lakťov si aj presadia politické rozhodnutia. Nepripomína aj vám tento postup niečo? Ako keby sme sa stávali učenlivými žiakmi.