Záchranný pás môže podať iba reprezentácia

Domáca liga pod deravými košmi bez špičkových hráčov diváka do hľadiska nepritiahne

„Európske poháre sú v našich podmienkach jedinou atraktívnou aktivitou, ktorú legionári pod deravými košmi u nás sledujú a nie, že sa hrá na Slovensku nejaká ligová súťaž,“ vyjadril sa prominentný basketbalový tréner Ľubomír Urban. Kormidelník Trenčína, Interu Slovnaft, Prievidze a teraz Slovakofarmy Pezinok, ktorý na prvoligovej scéne pôsobí desať sezón a za ten čas si na svoje konto pripísal titul majstra SR (1995/96), dve druhé miesta s Interom a tri tretie miesta (Trenčín, Prievidza Inter) neodmietol diskusiu na tému slovenský basketbal a jeho súčasná podoba. Aby náš rozhovor mal presne vymedzené mantinely, vstupnú vetu ešte spresnil: „Iné možnosti na Slovensku však zatiaľ nemáme.“

Ak domáca ligová súťaž nie je prostriedkom, ktorý by osviežil našu reprezentáciu, aká iná cesta nás čaká?

- Jedinou schodnou cestou je nebrániť sa prílevu cudzích hráčov a popritom s maximálnym úsilím hľadať a vychovávať mladých talentovaných jednotlivcov, vytvoriť im v naše lige akési predpolie na ceste do zahraničia. Tam majú podmienky, aby sa z nich stali plnohodnotní basketbalisti. V našej domácej lige reprezentanti nerastú, ale paradoxne s reprezentáciou môžeme mať veľké ciele. To je tiež dôvod, prečo som sa rozhodol, že idem robiť aj trénera reprezentačného družstva mužov. V kontaktoch s hráčmi som totiž dospel k presvedčeniu, že sú ochotní brať účasť v národnom tíme vážne.

Zdá sa teda, že ste objavili istý posun v myslení hráčov? Môžete vysvetliť podstatu veci?

- Dnes sa aj špičkovým basketbalistom otvárajú oči a zisťujú, že účinkovanie na basketbalovom poli v západných krajinách je tvrdým chlebíčkom. Že pozícia legionára je veľmi nepríjemná, často spochybňovaná, a tak v reprezentácii predsa len určitá národnostná tónina môže zohrať výnimočnú úlohu v spájaní hráčov pre vytýčený cieľ, ktorý, zdá sa mi, našťastie úplne nevymrel. Je však treba vykonať veľa krokov k tomu, aby sme zabezpečili, že sa hráči, zvyknutí na vysoký štandard v komplexnom zabezpečení, budú cítiť aj v národnom drese dobre. Nič iné nám neostáva, pretože experiment, aby hrali hráči z ligovej súťaže, je, myslím si, utópia, nemajú totiž šancu dosiahnuť medzinárodnú úroveň.

Sme v tomto smere špecifickou krajinou? Veď aj vy sám ste takmer systematicky a očividne burcovali mladíkov z domácej liahne na palubovkách Interu, Prievidze či teraz v Pezinku. Ustali ste?

- Hodnoťme situáciu reálne. Boli časy, keď bol šport zabezpečovaný podstatne iným systémom. My prechádzame do kapitalizmu a skutočne nikoho nezaujíma alebo nikoho sa netýka, ako vyzerá mládežnícky basketbal alebo ako vyzerá príprava talentov, či vôbec robiť akýkoľvek basketbal na škole. Pretože sú iné, dominantnejšie otázky, ktoré v tejto spoločnosti rezonujú a šport aj pod deravými košmi zostáva v akomsi vákuu. Niektorí si myslia, že špičkové kluby by mali zabezpečovať výchovu, ale tie sa správne tvária tak ako západné kluby. Kto si trúfa dať pravú odpoveď na otázku, prečo by to mali robiť? Donekonečna budeme kritizovať Pezinok za to, že sú tu legionári a nevidíme fakt, že dnešný divák už nepríde do haly iba preto, aby sledoval, ako sa mladí a talentovaní chlapci učia hrať basketbal. Pezinok v osemfinále Saportovho pohára prehral súboj s poľským Wloclawekom o postup do štvrťfinále tejto súťaže. Ibaže v prvom stretnutí na palubovke súpera 4000 divákov vstalo a tlieskalo, pretože sa chceli dívať na dobrý basketbal. A vôbec sa nezaujímajú o to, kto im divadlo pripraví. Len tak na okraj - družstvo pohybujúce sa v okolí tretej priečky poľskej ligy má z dvanástich basketbalistov jediného pravého Poliaka. Slovenské kluby na rovnako dobrých hráčov, akí účinkujú povedzme v drese Wloclaweku, nemajú...

- Do slovenskej ligy môžu prísť len hráči, ktorí už niečo odohrali a v náročnejšom prostredí popredných európskych klubov sa nepresadia. Nedostaneme do našich kádrov 25-ročného hráča za 1 milión dolárov, na to kluby nemajú. K nám talent nepríde, veď by bol šialený. Odohrať 36 zápasov v slovenskej lige, čo by mu to dalo? A udržať u nás kvalitu lepšiu než ponúka domáca liga, je tiež niekedy doslova čarovanie. Pozitívum práce funkcionárov v Pezinku je, že zabezpečujú, aby sme na Slovensku nezabudli na basketbal európskej úrovne. To isté platí v ženskom basketbale o Jozefovi Smolekovi a trénerke Natálii Hejkovej v Ružomberku. Pezinok i Ružomberok sú špičkové kluby, ktoré propagujú značku Slovenska ako málokto, no neprajníkov je čoraz viac, než by bolo únosné. Ak vývoj pôjde u nás smerom, ako sa uberá, na Slovensku prestane šport existovať.

Môžete naznačiť jednou vetou východisko z tohto bludiska?

- Keďže neverím, že sa podarí viacerým klubom zhmotniť toľko materiálneho, aby vedeli pritiahnuť hráčsku kvalitu, najväčšie šance presadiť sa v Európe dávam reprezentácii a tá musí v konečnom dôsledku splniť úlohu osvety, ktorej výsledkom by mala byť renesancia jednej z najkrajších hier športu.