Basketbal nie je o rozhodcoch

Ak chceme ísť ďalej, musíme zlepšovať vzájomnú komunikáciu

V celom slovenskom basketbale je veľa čo naprávať, v mužskom osobitne. Na tom sme sa v našom rozhovore s medzinárodným rozhodcom FIBA Petrom Sudekom (17. 1. 1960) zhodli bez výhrad. Jedným zo zásadných prístupov tohto špičkového arbitra (ligový rozhodca od roku 1986, medzinárodný od roku 1990, významné podujatia:OH 2000 Sydney, 2x ME mužov, MS žien, Final Four žien v Bourges) pod deravými košmi je, že nech už existuje akokoľvek náročná úloha, nie je možné začať debatu požiadavkou na financie. „Chceme, aby sa u nás hral opäť pekný a na medzinárodnej úrovni sa presadzujúci basketbal. Najprv musí existovať reálna predstava o riešení problému a jeho zvládnutí, potom odvaha k trpezlivej práci a až potom postupná snaha získať na celý projekt financie. Je predsa jednoduché povedať - dajte mi 40 miliónov a ja vybudujem európsky klub,“ vysvetlil svoj postoj k tejto otázke P. Sudek. My iba dodávame, že každý rozumný hospodár, možno ho tiež nazvať aj sponzorom, razom pochopí, že iba natrčená ruka nie je priestorom na trvalú návratnosť jeho investície. Cestou lacného efektu sa dnes vydá iba hazardér.

Podľa toho, ako je riadený slovenský basketbal, sa dá konštatovať, že

veľa ľudí rozpráva

do riadenia tejto športovej hry, avšak málokto sa zamýšľa nad budúcnosťou. „Slovenskému basketbalu chýba myslenie dopredu, to, čo je vlastné tejto hre, sa neodráža v krokoch funkcionárov,“ tvrdí P. Sudek a ďalej rozvíja tento bod. „Takí Maďari to vyriešili jednoducho, šéfom s pevnou rukou sa stal generálny sekretár zväzu, stanovili si presné pravidlá a režim celej organizácie, dostali basketbal do televízie. Do transparentne riadenej inštitúcie už potom sponzori neváhali vstúpiť. Ja sa osobne nazdávam, že si určite dali najprv otázku, pre koho sa vlastne basketbal hrá a našli na ňu aj správnu odpoveď.“ Ak sme spomenuli televíziu, podľa P. Sudeka v žiadnej z okolitých a ďalších basketbalovo vyspelých krajín sa toto médium bez neho neobíde. Iba STV napríklad dramatické zápasy Slovakofarmy Pezinok v Saportovom pohári nechýbajú...

Myslenie dopredu

sa spája aj s výchovou dorastu. „Máme nedostatočný prílev talentovaných hráčov a pritom si veľmi dobre spomínam, že ešte federálna liga dorastu mala parádnu úroveň. Náš basketbal by takú teraz potreboval ako soľ a ja neverím, že nadaných chlapcov a dievčatá nemáme, iba je akoby bolestivé s nimi pracovať. Je to však o tom, čo sme už hovorili, na tejto ceste nikto zo dňa na deň nezožne slávu, ale dá o sebe signál, že mu budúcnosť nie je ľahostajná.“ V tejto súvislosti sa ponúka otázka, či vôbec je prílev legionárov na naše palubovky riešením. „Nedá sa v súčasnosti bez nich zaobísť,“ reaguje P. Sudek, ktorý pri pravidelných cestách za európskym basketbalom vie zistiť obsadenie klubov. „Nech nikto nespochybňuje úspechy Ružomberka a Pezinka práve optikou zahraničných hráčov. Pohyb mužov i žien po palubovkách nášho kontinentu je už taký vžitý, že v zahraničí na túto tému prakticky ani nediskutujú. Legionári sú prirodzenou súčasťou všetkých špičkových klubov. My však musíme vedieť, čo si môžeme dovoliť, a preto je dôležité pracovať s mladou generáciou.“

Rozhodcovská téma

akoby sa nám vyhýbala a ak sme ju už načali, P. Sudek mal interesantnú, no v podstate logickú odpoveď. „Šport aj v najširšom chápaní predsa nie je o rozhodcoch. Arbiter zápasu je iba servis, ktorý je dôležitý k úplnosti celého procesu stretnutia, no nič viac. On je, príde, odpíska, a tým sa to končí. Aspoň by teda malo, čo, žiaľ, nie je pravidlom. Stačí si všimnúť fakt, že ak je domáci tím výborný a zvíťazí, nikto o rozhodcu ani nezavadí. Tak je to správne, avšak tak by to malo byť vždy. Napriek tomu sa nevyzúvame z podielu na zlepšení celej atmosféry okolo basketbalu a chceme svojím podielom prispieť k jeho zlepšeniu. Mali by sme komunikovať a pravidelne spolu hovoriť na témy, čo je progres súčasnej hry, ako sa basketbal píska v zahraničí, ako môže rozhodca prispieť k dobrej hre a čo k tomu potrebuje od svojich partnerov. Zhrniem to iba veľmi krátko: úctu k práci navzájom. Každý má právo na omyl, rozhodca i tréner i hráč. Je však nezmyselné vlastné chyby zakrývať chybou nás rozhodcov. My predsa nekážeme robiť hráčom kroky, fauly, nemáme možnosť za nich triafať do koša, nerobíme taktickú prípravu a nekoučujeme družstvo. A ak už sa niekto z nás dopustí hrubej chyby, vieme ju medzi sebou analyzovať a vedeli by sme ju aj potrestať. Ibaže aj do tohto nám hovoria iní.“

Zo široka rozoberanej problematiky vzišlo, nazdávame sa, niekoľko podnetných myšlienok, ktoré by sa mohli - ak, pravda, bude záujem - ďalej rozvíjať. Vedenie Slovenskej basketbalovej asociácie (SBA) by asi malo citlivo preveriť „pichľavé“ miesta na mape svojej organizácie a rovnako citlivo by ich malo riešiť. Sú to:

- vrátiť vážnosť basketbalovej asociácii,

- efektívne zladiť riadenie organizácie,

- neobjavovať Ameriku, ale pozrieť sa, kde to funguje (Poľsko, Česko, Slovinsko),

- vytvoriť prostredie, v ktorom by bol basketbal žiaducim tovarom na televíznej obrazovke,

- vo vzájomných diskusiách vyjasňovať si stanoviská na existujúce problémy a

- cieľ by mal byť pre všetkých jediný: pozdvihnúť úroveň basketbalu.