Stále je na čo nadviazať

Vztýčenú vlajku basketbalu v SR držia ženy

Oficiálne sa uvádza, že basketbal dostal do života telocvikár James Naismith v roku 1891 na Springfield College v štáte Massachusetts v USA, keď zamestnal svojich zverencov hádzaním rugbyovej lopty do košov od broskýň pripevnených na stenách telocvične. Faktom tiež je, že o 41 rokov neskoršie medzi zakladajúcimi členmi Medzinárodnej basketbalovej federácie FIBA v Ženeve bolo aj Československo, takže naša krajina by podľa tohto mala mať povinnosť rozvíjať dedičstvo svojich predkov. Basketbal, ktorý nesie mnoho prívlastkov, a ktorého pôvod v histórii asi predsa len siaha ďalej než po pána Naismitha (Mayovia kaučukovou loptou triafali otvor v kamennom kruhu a hovorili tomu „pok-a-tok“, Aztékovia zase „tlachtli“) patrí k najkrajším kolektívnym hrám. Nie je ojedinelým hlas, že by hra

pod deravými košmi

mala byť základným kameňom telesnej výchovy na základných i stredných školách, vysokoškoláci by už mali byť majstrami v tomto športovom odvetví. Súperenie o najlepšiu vysokú školu v basketbale by mohlo (malo) záujmom a prestížou pripomínať preteky londýnskych univerzitných osemveslíc na Temži.

K naplneniu tohto sna sme spočiatku nevykročili zle, od roku 1919 priniesli československí basketbalisti a basketbalistky 33 medailí v seniorských a 12 medailí v mládežníckych kategóriách. Ženy boli úspešnejšie a to sa na Slovensku uchovalo až dodnes. Nie je nezaujímavou skutočnosť, že slovenskému basketbalu sa darilo viac vo federálnych podmienkach. Hoci spočiatku Česi jasne dominovali, v posledných piatich spoločných ročníkoch (1989 - 1993) u mužov získala majstrovský titul dvakrát Prievidza a na stupienkoch medailistov z 15 možných miest sme mali 7 zástupcov. Doslova

dominantné postavenie

mali v takto vymedzenom časovom rozpätí basketbalistky Slovenska - štyri tituly zásluhou Slávie PF B. Bystrica a SCP Ružomberok a podiel na medailách 10:5 v prospech Sloveniek. Postavenie klubov kopírovala i skladba reprezentačných tímov - v mužskom družstve na predolympijskej kvalifikácii 1992 v Španielsku (nepostúpili sme) boli piati Slováci, na OH v Barcelone 1992 (6. miesto) z dvanástich hráčok bolo desať Sloveniek.

Po januári roku 1993 prevzal žezlo prezidenta SBA Ján Hluchý, majster Európy z roku 1946 v drese ČSR a zdalo sa, že pôjdeme európskou cestou. Muži sa v doplnkovej kvalifikácii v Poľsku neprebojovali na ME, ženy na 24. ME v Perugii získali bronzové medaily. Nasledujúci kompletný ročník 1993/1994 ozdobili basketbalistky SR 5. miestom na MS v Austrálii, kadetky boli na ME štvrté, Richard Petruška ako prvý Slovák získal v drese Houston Rockets

zlatý prsteň NBA

za prvenstvo v najprestížnejšej klubovej súťaži sveta. V európskych klubových súťažiach sme mali z dnešného hľadiska neuveriteľných desať (!) tímov. Ako sa vyvíjala aktivita slovenského basketbalu dokresľuje tabuľkový prehľad, isté však je, že po úmrtí J. Hluchého nenašlo Slovensko kormidelníka, ktorý by vedel správne viesť basketbalovú loď do prominentných prístavov. Muži spadli tak hlboko, že už hlbšie to nešlo, problémom je už dostať sa z predkvalifikácie, kluby - až na dve vzácne výnimky - sa vytratili z európskych súťaží. Takže iba muži Pezinka, ženy Ružomberka a reprezentácie držia vlajku vysoko nad hlavou.