Štát sa nechá vydržiavať

Komentuje Vladimír Turanský

Keď v jednej z politických debát nevedel známy poslanec Národnej rady SR odpovedať na otázku, aké telefónne číslo má tiesňová linka polície a rýchlej zdravotnej pomoci, tak ma premohla otázka, kde a čím žijú politici. Nemenej smutno-zábavné býva aj rozprávanie starostov obcí či primátorov miest. Podľa jedného z nich je miestna samospráva už dvanásť rokov „údržbárom“ školských zariadení, a to napriek tomu, že tieto objekty spravoval štát. Obecné zastupiteľstvá cez rozpočty miestnej samosprávy mu doteraz tak poskytovali akoby nenávratnú pôžičku. V súvislosti s prechodom kompetencií má dôjsť k oddlženiu škôl. Pôjde len o prevádzkové dlhy, nie modernizačné, ktoré štát „akumuloval“ počas tzv. transformačného procesu. Keby miestna samospráva, ktorá dobrovoľne dotovala tieto vzdelávacie inštitúcie, vyčíslila svoj vklad do nich, tak na desiatky miliárd korún odhadovaný modernizačný dlh štátu by bol ešte vyšší. A to nerátam množstvo sponzorov, ktorí školám venovali napríklad počítače, dali financie na vymaľovanie chodieb a učební, či na opravu a rekonštrukcie sociálnych zariadení atď. Napriek tomu mnohé objekty sú dôkazom ľahostajnosti o mladú generáciu a jej vzdelávanie sa v dôstojných podmienkach. Je to príklad „úprimnosti“ vzťahu politických garnitúr k mladým, ktorých neraz označujú za devízu a budúcnosť tejto krajiny a národa.

Samospráva však pomáhala a pomáha aj zdravotníctvu. Za kým mali chodiť lekári štátnych zdravotníckych zariadení v obciach, ak nie za starostami? Aj preto poslanci zastupiteľstiev schválili nákup raz takého prístroja či pomôcky, inokedy zasa iného, pričom nákladov na pokazené vypínače, žiarovky, či vodovodné batérie by sme sa v zdravotníctve a v školstve nedopočítali. „Keď prišiel školník s dolámanou kosou na trávu, tak dostal druhú. Veď za kým tí ľudia mali ísť? Na odbor školstva okresného úradu?” pýtal sa v jednom z rozhovorov s nami starosta obce z oblasti Ponitria. „Veď ide o naše deti a našich občanov,“ dodal. Je zrejmé, že ak samospráva nebude zošnurovaná, vie hospodáriť. Dôvod je prostý. Je pod stálou kontrolou. Ľudia sa na starostu pozerajú ako na otca obce a nedajbože, aby urobil vážnejší prešľap. Ak chce v obci žiť, nemôže si dovoliť to, čo neraz anonymná štátna správa, jej anonymní úradníci vzdialení od života desiatky i stovky kilometrov.