Duša ukrytá v portréte

Vyštudoval architektúru. Očarila ho. Ako projektant jej Tibor Horniak (1930) zostal verný až do dôchodku. Od náročnej tvorivej práce pri rysovacej doske si paradoxne najlepšie oddýchol pri kreslení - voľnom nezviazanom kreslení umeleckých čiar a kriviek. Výsledkom jeho relaxu boli vychýrené portrétové karikatúry - celoživotný umelecký koníček. Našiel sa v portrétovej karikatúre. Priznáva, že ho fascinovala už od detstva. A už vtedy prvé portréty spolužiakov a pedagógov pútali pozornosť nielen portrétovaných. Odvtedy ich nakreslil tisícky. Tváre nám známe, menej známe i celkom neznáme. Osobností nášho politického, kultúrneho a spoločenského života, známych a priateľov, ale aj tváre jemu úplne neznámych ľudí, ktorí ho zaujali pri bežnom stretnutí na ulici, v spoločnosti alebo aj na obrazovke. Za vyše polstoročie čo kreslí, vytvoril skutočnú galériu osobností a postáv spojených so životom svojej doby u nás. Portréty, ktoré nakreslil a stále rád kreslí, vznikajú úplne netradične - v interiéri. A všetky nakreslil tak, ako mu utkveli v jeho dokonalej fotografickej pamäti. Podľa umelca nemožno dobre nakresliť portrét kontaktne. Vznikne iba zdeformovaný portrét. Portrétna karikatúra je čosi viac - je to cieľavedomá abstrakcia, čo sa v experimentálnej psychológii označuje ako „tvorba pojmu“.

Nikdy nekreslil pre umelecké ceny a ocenenia, výtvarný talent chápe ako poslanie. Bol a zostáva skromným tvorcom, ktorého však neprestáva zaujímať, aký má jeho výtvarná práca ohlas. Už desaťročie je Tibor Horniak na dôchodku, ale vôbec nie na odpočinku. Dôkazom sú jeho aktuálne kresby, ktoré vídavame v dennej tlači doteraz.

Peter Závacký