Kaspické ropné či krvavé paralely?

„Kaspická oblasť zaváňa krvou.“ Sú to síce len obavy hostiteľa minulotýždňového summitu krajín Kaspického regiónu turkménskeho prezidenta S. Nijazova, no druhé najsľubnejšie nálezisko ropy na svete sa naozaj veľmi rýchlo môže zmeniť na druhý Perzský záliv aj s jeho krvavými paralelami boja o ropu či menej násilne „demokratického rozdelenia“ ropných porcií nelitorálnymi štátmi. A tie (resp. ich ropné spoločnosti) sa skepsou po summite netaja. Oblasť nasiaknutá 17 až 33 mld. barelov vyťažiteľnej ropy (podľa optimistov ukrýva až 235 mld.) nemá určený nielen právny štatút, ale členovia regiónu si už rôzne interpretujú aj dohody o štatúte Kaspického mora z rokov 1920 a 1941. Summit kaspickej päťky (Rusko, Irán, Turkménsko, Kazachstan a Azerbajdžan) sa skončil prehrou. Riešenie deľby dna mora sa nenašlo a bez ohlasu zostala aj výzva z januára o potrebe demilitarizovať región. Dokonca sa nevyriešili ani otázky rybolovu, takže jesetery sa pytliacky zabíjajú ďalej a nelegálne tučné zisky z chutného kaviáru tiež okrádajú domáce ekonomiky.

Rusko sa bráni strate vplyvu v regióne, no ani na summite neurobilo proti tomu nič konštruktívne. Nepodarilo sa mu nadviazať na predchádzajúce bilaterálne dohody napr. s Azerbajdžanom či Kazachstanom o deľbe na národnom princípe (proporcionálne podľa veľkosti pobrežia krajiny). Pritom sa ukazuje, že bez bilaterálnych dohôd litorálnych štátov nebude možné nájsť komplexné riešenie pre región. Druhým mocným (podľa zmluvy z roku 1991 o využívaní Kaspiku) je Irán, no kvôli sankciám zo strany Washingtonu zostáva bokom. Deľbou na národnom princípe by dostal 13,6-percentný podiel v sektore Astara-Gasan-Kuli, a to bez nálezísk ropy a plynu. No požiadavka 20-percentného rovného dielu je skôr z bezpečnostného hľadiska, aby sa do konfliktu na strane Baku nepridali USA a Turecko podporujúce výstavbu ropovodu Baku-Ceyhan za takmer 3 mld. USD (70 % poskytnú európske finančné inštitúcie). Hoci to nahráva Rusku a jeho ropnej spoločnosti LukOil, aby poskytovala služby cez prístav Novorossijsk, vidina zisku z ropných porcií a potreba dopumpovania energetických potrieb (americké ropné rezervy sa odhadujú na 22 mld. a v Severnom mori na 17 mld. barelov) smeruje skôr k tlaku amerických kongresmanov na prehodnotenie sankcií proti Teheránu. USA už v lobingu zašli ďaleko, aby si zisky nechali ujsť. Lenže cudzí lobing môže viesť nielen k rozsiahlym investíciám, ale aj k vzájomnej nevraživosti v regióne. A to zaváňa naozaj krvou.

Slávka Blazseková