Desaťročie vo vetre

Už je to teda desať rokov. Celé desaťročie od výstrelov na sarajevskej svadbe, ktoré odštartovali smutné preteky. Nespočetné kolá smrti, sĺz, ekonomického a morálneho úpadku. A dnes, keď aj tí najpomalší dobehli do abstraktného cieľa, už ani niet veľmi čo sumarizovať. Kto má ešte chuť vyčísľovať biedu a nešťastie. Nezostáva nič iné, len rezignovane mávnuť rukou a nejako sa vyrovnať s posttraumatickým syndrómom.

A nie je pravda, že Juhoslávia odišla do dejín pred mesiacom. Všetky tie nekrológy, čo sa nedávno popísali na jej adresu, sa pekne oneskorili. Lebo meno a štát možno prežívali dlhšie, no myšlienka definitívne umrela v apríli 1992. Som presvedčený, že keď sa o ďalších niekoľko desaťročí bude hovoriť o Juhoslávii, málokto bude mať na mysli tú srbsko-čiernohorskú. V prvom rade sa pred očami objaví tá druhá, Titova. Svojrázny experiment v rámci komunizmu a v dejinách federalizmu.

Niekto môže namietať, že ešte pred aprílom 1992 Chorvátsko a Slovinsko už boli medzinárodne uznanými krajinami a už dovtedy pretieklo až príliš veľa krvi, aby to bolo ako predtým. A je to správne tvrdenie. No v Bosne stále tlela šanca zachovať skutočný duch Juhoslávie. Lebo, ak by bosnianski Srbi, Moslimovia a Chorváti dokázali nájsť vzorec na spoločný život, aspoň niečo z tých vzácnych vecí, ako sú tolerancia, spájanie a vzájomné ovplyvňovanie kultúr či základná slušnosť, sa mohli zachovať. No nestalo sa. Naopak, začala najkrvavejšia z posledných balkánskych vojen.

Pri spätnom pohľade dnes človeku príde ľúto. Ľúto ľudských životov, zničených miest, premárnených šancí. Ale taký je už život a história. Možno príde čas na nové experimenty, ktoré sa skončia šťastnejšie.

Rastislav Boldocký