Klonovanie morálky

Taliansky vedec Severino Antinori sebavedomo vyhlasuje, že sa v priebehu siedmich mesiacov narodí ľudský klon. Dosť bolo experimentovania s ovcami a ďalšími zvieratkami, je časť ísť do tvrdého, akoby znel jeho odkaz.

Takéto úmysly a skutky, ako sa dalo očakávať, spôsobujú patričný rozruch vo viacerých spoločenských kruhoch. Cirkev je rozhorčená, že človek začína pchať prsty do vecí tvorstva, ktoré by podľa nej mali naďalej zostať výlučne Božou doménou. Laici zasa majú obavy zo vzniku skutočných „frankeštajnov“. No a potom je tu aj prirodzený strach z nového, neprebádaného.

Všetko je to v poriadku, ale keď hovoríme o morálnych aspektoch projektu, môžeme sa naň pozrieť aj z iného uhla. Keď svojho času veda pokročila natoľko, že sa otvorila cesta k zostrojeniu atómovej bomby, človek sa tiež ocitol pred dilemou: vyrobiť ničivú zbraň alebo nie? Nikto sa vtedy veľmi nerozkrikoval, že pracuje na bombe. Všetko prebiehalo tajne. Potom prišla Hirošima.

Mám preto zlé tušenie, že vrodená ľudská zvedavosť, súťaživosť a túžba po poznaní aj tentoraz prevládnu nad morálnymi zábranami. Kedy-tedy. A to hádam netreba veľmi zdôrazňovať, že zástancovia ľudského klonovania majú dnes poruke omnoho presvedčivejšie argumenty ako niekedy mali stúpenci atómovej bomby. Klonované orgány môžu život zachrániť, zbraň zabíja. Čo je teda poctivejšie? Má celý proces prebehnúť kontrolovane pred očami verejnosti alebo v tajných laboratóriách? V tomto som na strane talianskeho vedca, hoci predvádzanie sa a silácke slová nemám rád.

A ešte niečo. Nezhodujem sa s odborníkmi, že klonovanie človeka je možné vo všetkých prípadoch. Niektorých ľudí jednoducho nezopakujete. Či už v dobrom alebo zlom.

Rastislav Boldocký