Silné odhodlanie bez ilúzií

Prezident USA G. Bush vyzval Izrael, aby stiahol armádu

„Spojené štáty sú dôrazne zamerané na nájdenie spravodlivého urovnania na Blízkom východe. Toto urovnanie musí viesť k vytvoreniu dvoch štátov, Izraela a Palestíny, žijúcich bok po boku v mieri a bezpečnosti.“ Posolstvo G. W. Busha z texaského ranča však bolo okorenené dodatkom, ktorý Izraelu zhorkol v ústach: výzva smerujúca k izraelskému premiérovi Arielovi Šaronovi, aby stiahol svoje jednotky z palestínskych oblastí, čím by mala šancu uspieť misia, ktorú tento týždeň v oblasti povedie šéf americkej diplomacie Colin Powell. A dokonca možno ani táto horkosť nemala tie grády, ako zjemnenie Bushovej kritiky na adresu palestínskeho prezidenta Arafata, že „arabské vlády, palestínske vedenie a palestínsky ľud si musia uvedomiť, že samovražedné bombové útoky ohrozujú samotnú možnosť vytvorenia nezávislého palestínskeho štátu“.

Bush však nie je idealista. Vie, ako doteraz dopadli misie jeho splnomocnenca generála Zinniho, dokonca vie, aký je A. Šaron. Sám priznal, že „ilúzie“ nemá. Po prvé preto, že aj on si uvedomuje nerovnosť medzi slovíčkom bezodkladne a ihneď. A hoci Tel Aviv zostal možno rozčarovaný z takejto kritiky svojej desaťdňovej okupácie, ktorú dokonca jeho najväčší obhajca povedal do éteru, použil oko za oko a prvému mužovi najväčšej mocnosti odkázal, že „svoje jednotky stiahne bez odkladov ihneď, ako skončíme prácu“. Teda nie ihneď, ale bezodkladne ihneď, keď... A práca môže potrvať dlho, veď nie je vylúčené, že násilie sa nemôže stupňovať na oboch stranách. Systémom oko za oko.

Po druhé, nejednoznačná v tlaku je aj prijatá rezolúcia BR OSN (dokonca všetkými pätnástimi členmi), ktorá pred víkendom vyzvala Izrael, aby sa „bezodkladne“ stiahol z palestínskych miest. A po tretie, s palestínskym prezidentom J. Arafatom sa C. Powell možno, ale skutočne len možno stretne. Takže v tomto smere už ilúzie z novej Powellovej výpravy nikto nemá.

A potom je tu ešte komótna EÚ, ktorá by rada prevzala od USA vedenie v sprostredkovateľskom konflikte, ale zatiaľ sa zmohla len na vyhlásenie, aby sa „nemenili účastníci rozhovorov uprostred krízy“ (šéf EK R. Prodi o J. Arafatovi). A to po minulotýždňovom fiasku, keď Izrael odmietol povoliť vysokému predstaviteľovi EÚ pre zahraničnú politiku J. Solanovi stretnutie s Arafatom. Je to smiešne najmä preto, že EÚ drží silný tromf, ktorý USA bežne v krízach vo svete využívajú, keď chcú presadiť vlastné riešenie - ekonomickú páku. Asociačná dohoda s Izraelom nebola dokonca použitá ani vtedy, keď únia otvorene kritizovala Izrael za zakázané obchodovanie s tovarom z okupovaných území. Len na okraj, v roku 2000 predstavoval obchod s EÚ vyše 27 percent izraelského zahraničného obchodu a viac ako 43 percent izraelského dovozu. EÚ je jeho najväčším obchodným partnerom a Izrael to vie. Pritom asociačná dohoda z roku 2000, ktorá poskytuje Izraelu množstvo výhod vo vzájomnom obchode, obsahuje aj klauzulu o ľudských právach. Je však smiešne hrať prvé husle v sprostredkovaní a „odkukávať“ dirigentské maniere Bieleho domu. Veď únia Bushovo doterajšie mlčanie považovala skôr za tichý súhlas s operáciou, takže viac-menej aj ona len slovne vyzývala na jeho odchod z okupovaných území. Je skutočne načase, aby viac využila svoj vplyv. Najmä keď si ho začali uvedomovať jej najvyšší predstavitelia.

Aby sme však boli komplexní, Bushovo vyhlásenie zapadalo do celkovej mozaiky dlhoočakávanej návštevy britského premiéra T. Blaira na jeho texaskom ranči. A Blízky východ vôbec nebol jedinou témou. Skôr aj on bol najmä veľmi potrebnou súčasťou plánu na boj proti terorizmu, konkrétne na boj proti Iraku, kde USA aj Veľká Británia potrebujú súhlas arabských krajín. Veď kým Blair hovoril o rôznych možnostiach, ak Irak bude brániť OSN v inšpekciách, Bush už doslova zotrval na tom, že chce zmenu režimu. Bez ohľadu na vývoj situácie.

Slávka Blazseková