Hrozno cestuje sem a tam

Zarábajú priekupníci, pritom pestovateľ stačí sotva vyžiť

To, že obchod s vínom sa globalizuje (všade na svete dostať takmer všetky druhy vín), sa dalo čakať, ba i to, že zasiahne aj naše končiny. To, že v rokoch 1980 - 1985 ste mohli moravské vína a české vína kúpiť v Bratislave možno v dvoch obchodoch (píšeme o stolových vínach odrodových), a potom ešte napríklad v Púchove a Považskej Bystrici, to bola, uznáte, situácia celkom nenormálna. Vína bolo relatívne dosť, ale s pestrosťou ponuky boli problémy. Ako sa víno dostalo do našich zemepisných šírok? Je celkom pravdepodobné, že k nám na Slovensko, ale aj na územie južnej Moravy, priniesli vinič rímske légie. A veľmi rýchlo sa rozšírilo pestovanie viniča hroznorodého takmer všade, kam sa rímske légie dostali a väčšina vinohradníckych oblastí vznikla na územiach obsadených Rimanmi. Kultúra pestovania viniča bola na vysokej úrovni a vraj zo spisov rímskych spisovateľov čerpali „rozumy“ všetci stredovekí spisovatelia, ktorí písali o vinohradníctve. V polovici 18. storočia sa aj u nás, ako v celej Európe, plochy vinohradov drasticky znížili. Všeobecný úpadok vinohradníctva spôsobil rozvoj dopravy a možnosti dovozu lacnejších vín z južných oblastí Európy. Ako vidieť, problém nie je nový. Nie je problém v tom hrozno predať, ale problémom je za hrozno

dostať peniaze

na dlaň. Kdekto by dnes rád obchodoval bez vlastného kapitálu. Alebo s minimom peňazí. Urobí to teda tak, že obšliape producentov, nadviaže kontakty, nasľubuje celkom prijateľné ceny, ale platiť za odobraté hrozno alebo za mušt chce až oveľa neskôr. Prakticky až potom, keď sa jemu dostanú peniaze na účet. Narába s cudzím tovarom, nemusel si brať úvery na financovanie v jarných a letných mesiacoch, tak ako vinohradníci, a tak na toto chytráčenie jednoznačne dopláca pestovateľ hrozna. Českí a moravskí susedia si vedeli lepšie ustrážiť situáciu. Kto videl do hry, do podrobností nákupu, mohlo sa mu aj nepáčiť, že „sú šikovnejší“, lebo denne 10 - 15 kamiónov prichádzalo prázdnych z južnej Moravy, ktoré odvážali hrozno od našich poľnohospodárskych družstiev, ale

„platili na drevo“,

teda ihneď na stôl. Čudujete sa pestovateľom? Hrozno sa odvážalo na južnú Moravu, a tam sa lisovalo. A niektorí ho dokonca nechali vylisovať u nás. Svoj diel viny na neprehľadnej a nepredvídateľnej situácii majú aj naše vinárske závody, ktoré sa podľa nezávislých odborníkov „po privatizácii veľmi odcudzili pestovateľom“ a uplatňujú jediné hľadisko, čo najrýchlejší zisk, bez ohľadu na obete. A spotrebiteľ? Fľaša červeného vína z južnej Moravy mu bude síce chutiť, ale možno je to pôvodom hrozno z Pribety alebo okolia Levíc. Boli časy v našej nedávnej minulosti, keď (roky 1960 - 1967) vtedajšie československé vinohradníctvo prežívalo podstatne lepšie obdobie, ako je to dnešné. V spotrebe vína na jedného obyvateľa sme boli niekde na štrnástom mieste v Európe so šiestimi litrami na hlavu. Vtedajšie takzvané odberateľsko-dodávateľské vzťahy medzi pestovateľmi a vinárskymi závodmi boli v poriadku a výsadby boli ešte mladé, v dobrom kondičnom stave. Dnešné pomery nie sú v poriadku a neviditeľná ruka trhu praje predovšetkým kšeftárom.

Ivan Klačanský