Švédske skúsenosti

Ulf Dinkelspiel

Chcel by som sa poďakovať za pozvanie švédskej delegácie a mňa samotného na návštevu vášho váženého klubu. Chcel by som tiež povedať, že je pre mňa potešením, keď mám túto príležitosť vymeniť si skúsenosti s vami, ktoré sa týkajú našich negociácií a rokovaní s EÚ. Nie sú ani také dávne, keďže sa uskutočnili iba pred piatimi rokmi, a pritom sme zistili, že sme sa mohli naučiť veľa aj od predchádzajúcich kandidátskych krajín, ako bolo Španielsko a Portugalsko. To boli tie krajiny, ktoré vstúpili do EÚ pred nami. Možno niektoré z našich skúseností môžu byť aj pre vás zaujímavé. Zdôrazňujem naše skúsenosti, pretože sa nebudem zaoberať konkrétne vašimi rokovaniami s EÚ z mnohých dôvodov. Po prvé by to bolo veľmi neslušné, pretože som presvedčený, že viete viac o rokovaniach a o celom postupe ako ja a po druhé nepoznám do detailov všetky podrobnosti a po tretie si myslím, že porovnaním našich skúseností získame obidvaja viac. Keď hovorím o porovnaní skúseností, tak nemyslím tým iba seba, ale tu uvediem iba niektoré úvodné poznámky. Myslím si, že všetci členovia našej delegácie, ktorí sú tiež členmi EÚ zhruba päť rokov a ktorí boli tiež priamo prítomní pri rokovaniach o vstupe do EÚ, by sa tiež chceli zúčastniť na tejto diskusii. Najprv by som chcel povedať, že v priebehu týchto dvoch dní pri rozhovoroch s oficiálnymi predstaviteľmi vášho štátu a so zástupcami priemyslu som zistil, že sú tu

mnohé podobnosti

medzi situáciou, v ktorej sme boli na začiatku 90. rokov, a v ktorej sa v súčasnosti nachádzate vy. Spoznávam tu jednu diskusiu a je to diskusia o tom, kto bude prijatý ako prvý. My sme mali presne tú istú situáciu. Bolo tam Rakúsko, ktoré sa uchádzalo koncom 80. rokov, Švédsko na začiatku 90. rokov, potom tam bolo Fínsko a Nórsko, ktoré nasledovali. Prvá otázka bola taká, či sa začnú rokovania so všetkými kandidátskymi krajinami naraz. Teda: Švédsko, Fínsko, Rakúsko začali naraz a Nórsko trochu zaostávalo. Druhá otázka bola, či budeme prijatí všetci naraz. A bolo tu mnoho špekulácií. A my sme sa snažili vyhnúť týmto špekuláciám. Povedali sme si, že sme účastníkmi pretekov. Uchádzali sme sa o členstvo v roku 1990, vtedy sme podali žiadosť, teda v októbri 1990 sme sa rozhodli, že podáme žiadosť v roku 1991, a napokon na rokovanie došlo v roku 1993 a už od začiatku, a to bolo v čase, keď nová vláda nastúpila k moci v septembri 1991, sme hovorili, že

naším cieľom

je stať sa členmi EÚ do 1. 1. 1995. A to bolo opäť preto, že sa mala uskutočniť nová inštitucionálna konferencia. Chceli sme byť jej súčasťou. Jednoducho sme si iba povedali, že dúfame, že sa všetkým krajinám naraz podarí stať sa členmi EÚ. A nakoniec sme zistili, že sme všetci uzavreli rokovania viac-menej v tom istom čase. Myslím si, že sme porazili Rakúšanov zhruba o dve hodiny, a potom Fíni nasledovali asi o nejakých päť hodín po nás, a potom Nóri o ďalšie dva-tri týždne, ale to bolo v podstate súčasťou jedného balíka. A potom 1. 1. 1995 sme sa stali členmi EÚ. Nóri v referende odmietli účasť a členstvo v EÚ, a tak došlo k určitému zdržaniu. Zistili sme, že dôležité je stanoviť si veľmi jasný cieľ. Chcete byť členmi EÚ do roku 2004. A potom chcete bežať vo svojich vlastných pretekoch, chcete spolupracovať s ostatnými, tak sa nesnažte predbehnúť ostatných, pretože každý presne vie, čo sa robí, čo sa hovorí v každej chvíli a na každom mieste a je omnoho lepšie spolupracovať

ruka v ruke

a spolu riešiť problémy a hľadať spoločné riešenia. Pri rokovaniach, a to sa týka všetkých krajín, boli dve agendy. Jedna bola domáca a druhá bola medzinárodná agenda. A my sme si na začiatku mysleli, že medzinárodná agenda bude tá ťažká a že domáca bude v podstate jednoduchou záležitosťou. Ale v tomto ohľade sme zistili, že sme sa mýlili. Bolo to presne naopak. Medzinárodné rokovania prebehli asi takým spôsobom, ako sme očakávali od začiatku. Naproti tomu na vnútornej scéne sme museli bojovať s niekoľkými problémami. Začali sme, a to bolo, ako som už povedal, v októbri 1990, kedy sme oznámili, teda vtedajšia vláda, že sa budeme uchádzať o členstvo v EÚ a vtedy sme mali 85-percentnú podporu švédskeho obyvateľstva. Bola to veľmi silná podpora. A to neznamená, že tých 80 alebo 85 % občanov, ktorí boli

jasne za vstup

do EÚ a 20 % tých, ktorí neboli za, ale tých 20 % nebolo rozhodnutých, či sú za alebo nie sú za vstup do EÚ. Ale táto väčšina bola veľmi krehká. Ako sa ukázalo, v priebehu rokovaní sa táto väčšina zmenšovala. A to je myslím súčasťou tejto záležitosti. Pretože rokujete, vznikajú nové podmienky, nové požiadavky. A vy sa musíte snažiť splniť tieto podmienky. A keď nesplníte tieto podmienky a tieto požiadavky, alebo ak máte problémy splniť tieto požiadavky, sú vždy záujmové skupiny, ktoré sú kritické voči tomuto procesu, tak vznikajú otázniky. Keby ste sa nás pýtali, akých chýb sme sa dopustili, tak si myslím, že by som povedal, že jednou z najväčších chýb bola tá, ktorej sme sa dopustili ako vláda, že sme uskutočnili príliš veľa interných opatrení pri prispôsobovaní sa EÚ pravidlám a predpisom a hovorili sme, že to robíme pre EÚ. Robíme to preto, že si to vyžaduje EÚ. A hoci veľká väčšina obyvateľstva bola za členstvo, vždy tam bola silná a záujmová skupina, ktorá bola proti jednej alebo inej silnej záležitosti. A to postupne rástlo. Boli tam viaceré silné

záujmové skupiny,

ktoré boli proti tomu. A čo skutočne veľmi ľutujem vo vzťahu k rokovaniam je, že sme jasne nepovedali, že sú to opatrenia, ktoré uskutočňujeme v záujme Švédska. Ďalšie veci, ktoré sme sa naučili počas rokovaní na domácej scéne, je, že to vždy budú záujmové skupiny, ktoré budú zainteresované do tohto procesu. Samozrejme, bola tu opozícia, bol tu parlament, bol tu priemysel, odborové zväzy, presne tak ako u vás. Zistili sme, že je to nesmierne ťažké. Asi päťsto ľudí, ktorí boli priamo zapojení do rokovaní a veľa času sme strávili tým, že sme sa snažili dať dohromady názory v samotnom Švédsku na otázku vstupu do EÚ. V tom procese sme prijali postoj úplnej otvorenosti. A to sme sa poučili, to sme zistili na základe našich rokovaní, ktoré sa týkali vstupu do EEA. Museli sme opäť rokovať s našimi záujmovými skupinami, s parlamentom atď., museli sme teda rokovať o našich negociačných pozíciách. Všetky tieto pozície sme vlastne od samého začiatku zverejňovali, takže nijaké noviny už nemohli fabulovať. Nemohli sme povedať, že sme pripravení sa dohodnúť napríklad na 3,2 tony. Povedali sme, že cieľ je 3,4 tony, a tým sme vlastne vyjadrili pocity verejnosti a v konečnom dôsledku sme vedeli, že bude musieť dôjsť k nejakému kompromisu. To je niečo, čo mám na pamäti, a takto to bolo aj keď sme sa stali členmi. Čím viac je otvorenosti, tým je to lepšie. Pretože veci aj tak

preniknú na verejnosť,

každý sa aj tak všetko dozvie. Nie je možné si niečo iba udržať vo svojej hlave, že to človek neprezradí ani vlastnej manželke. Čiže toľko, pokiaľ ide o domáce záležitosti. Pokiaľ ide o medzinárodnú agendu, rokovania o členstve sú podľa mňa aj jednoduché, ale aj zložité. Jednoduché sú v tom zmysle, že sa nevie, či konečne dospejete k dohode, pretože vy vlastne vstupujete do klubu a máte akceptovať, keď sa to tak vezme, pravidlá a predpisy toho klubu. To sú zákony, nariadenia, pravidlá, dokonca aj postupy, ktoré v priebehu času boli prijaté. Rokovať možno o istých kvótach, o istom nafázovaní, o prechodných obdobiach, ale v konečnom dôsledku sa výnimky udeľujú málokedy. My sme dostali

jednu výnimku

na šnupavý tabak. To bolo vlastne jediné, čo sme dostali a bolo to zvláštne, ako nikomu na tom až tak nezáležalo. Ale pokiaľ ide o to ostatné, nezískali sme nijaké „prechodné obdobia“, pretože, keď sú dlhé, tak aj tak sa o nich veľmi ťažko rokuje. Čiže v tom zmysle je to ľahké, ale ťažké rokovanie je v tom zmysle, že je tam zapojených toľko aktérov. My sme rokovali s 12 členskými krajinami, vy rokujete s 15. My sme boli traja kandidáti, vy máte popri sebe ešte nejakých desať či viac ďalších kandidátov. Čiže o to je tento proces náročnejší v porovnaní s nami. Okrem toho je tu väčší balík, o ktorom sa rokuje. My sme rokovali o tom, čo bolo prijaté v EÚ v rokoch 1992 - 1993... A vy o tom, čo sa prijalo za vyše desať rokov jestvovania EÚ. Takže je to veľmi náročný proces, a treba pridať ešte tretí faktor: je tu veľa jazykov. Takí Francúzi rokujú iba vtedy, pokiaľ všetky dokumenty dostanú preložené do francúzštiny. Čiže sú tu technické ťažkosti. A v dôsledku toho je celý proces negociácií mimoriadne náročný a svojho času sme aj my mali pocit frustrácie o časovom zdržaní. Časový rozpis, ktorý sme si my stanovili, bol rešpektovaný, dodržaný, ale bol to proces mimoriadne náročný a niekedy mimoriadne ťažký. Ľudia hovoria, vy ste si zažiadali v roku 1991, členmi ste sa stali v roku 1995, vlastne ste rokovali iba dva roky, ale zabúdajú, že sme už od roku 1989 - 1990 začali

skúmať otázky

európskej ekonomickej zóny. A to bolo vlastne na základe dohody o voľnom obchode. Pokiaľ však ide o váš prístup, je viac-menej podobný nášmu. My sme sa takisto učili od iných, ako sa vy učíte od iných, my sme sa učili od tých, čo prišli pred nami. Čiže, je možné porovnávať všetky pravidlá, predpisy, identifikovať a kategorizovať problémy možno do troch skupín. Sú také, ktoré nespôsobujú nijaké problémy, sú technické alebo iba otázky prispôsobovania, potom sú aj politické problémy. Samozrejme, že je dôležité tento zoznam zredukovať. Na začiatku sme možno mali 300 - 400 technických problémov, neistých prispôsobení a povedzme sto politických problémov a zdalo sa to úplne nemožné, a to nás priviedlo k dlhým a veľmi zložitým rokovaniam v rámci našej vlády na všetkých úrovniach, aby sme sa pokúsili jednostranne prispôsobiť, aby sme nachádzali technické riešenia bez toho, aby sa potom muselo opätovne rokovať. V tom nám Európska komisia veľmi pomáhala. Rokovali sme s členskými krajinami, v tom zmysle nám komisia veľmi pomohla. Hľadala spôsoby a prostriedky, ako sa

vyhnúť výnimkám

a ako sa vyhnúť prechodným obdobiam a opatreniam. Tak sa nám podarilo znížiť počet politických problémov povedzme na 20 alebo 25, skôr než sme vôbec začali s rokovaniami. A potom, málokedy som sa zapájal do skutočných rokovaní. Prebiehalo to naozaj podľa plánu, a to bolo preto, že sa počet znížil, pretože bol obmedzený priestor na manévrovanie. Čím viac sa blížite ku koncu rokovaní, tým menej máte priestoru na manévrovanie. Rozhodli sme sa, že sa nemôžeme dostať do záverečnej fázy rokovaní povedzme s nejakými 3 - 4 politickými problémami a nesmie ich byť viac a v konečnom dôsledku boli vlastne iba tri. Čiže, keď sme prišli na posledné kolo rokovaní, tak to bolo tvrdé. Tri problémy, ktoré nám tam zostali, to bolo 58 hodín viac-menej nonstop rokovaní a jedna hodina na spánok. V konečnom dôsledku sme prišli k riešeniu a keď sme už mali riešenie, bolo viac pružnosti zo strany EÚ. Museli sme uskutočniť referendum, a to bolo v konečnom dôsledku pozitívne, potom sme oslavovali. Myslím si, že to bol

čas na oslavovanie,

ak už nie z iného dôvodu tak preto, že vtedy sa začínajú skutočné problémy, keď sa stanete členom. Tým sa dostávam k mojim záverečným poznámkam, ktoré sa týkajú toho, keď už človek - štát je členom. Najčastejšie sa ma pýtajú, či to vlastne dopadlo tak, ako sme očakávali. Je to otázka, s ktorou sa často stretávam. Povedal by som áno, myslím si, že viac-menej áno, dopadlo to tak, ako sme očakávali. Svojím spôsobom to niekde bolo lepšie, niekde zasa horšie. V tomto ohľade treba povedať jednu vec, nie sú tu nijaké dramatické výrazné zmeny v skutočnej politike z večera do rána. Jedine v tom, že človek sa zapája do rozhodovania. Ale tak ako pred členstvom, je potrebné brať EÚ do úvahy vo viac-menej všetkých rozhodnutiach, ktoré sa v krajine vykonávajú. Keď už ste členom, tak ste vlastne súčasťou tohto rozhodovania, čo je, samozrejme, lepšie, ale pokiaľ ide o interné postupy, situácia nie je nejako radikálne odlišná. Napokon sa ukázalo, že ekonomika sa pozviechala. Do akej miery? Veci prebehli pomerne hladko a navyše, a to je ešte asi dôležitejšie, sa ukázalo, že tí, ktorí boli proti, nemali pravdu. Hovorili, že

cudzinci prídu

a zoberú naše pracovné miesta. Budú chodiť na naše výletné letoviská atď., že zničia naše životné prostredie, pretože budeme musieť zľavovať z našich predpisov a noriem v tejto oblasti. Tým iba ukazujem niekoľko prípadov toho, čo hovorili tí, čo boli proti členstvu. Ale tam sme vlastne získali dôveryhodnosť v priebehu času v tom zmysle, nie sú vlastne také nejaké body, kde by tí, čo boli proti, mohli povedať - „my sme mali pravdu“. Sú isté diskutabilné záležitosti, samozrejme. A niečo, čo je dôležité aj pre vás. Je to otázka suverénnosti, koľko môže mať krajina pod palcom, nakoľko môže ovplyvňovať rozhodnutia, nakoľko je vystavená tlakom zvonka. Chcem povedať, a to je vlastne môj tretí bod, že si myslím, že môžete prispieť k zmene. Aj taká malá krajina, ako je Švédsko, môže prispieť k zmene, keď je členskou krajinou. Vezmime si ako príklad životné prostredie. Nemožno pochybovať o tom, že výsledky, ktoré sme si vynegociovali v našej vstupnej zmluve, kde boli prechodné pravidlá, ale dostali sme záruku, že nebudeme musieť zľavovať z našich noriem, to, samozrejme, pomohlo

zvýšiť prísnosť

noriem v rámci EÚ ako celku. Nepochybujeme o tom, že sme prispeli k tomu, že Baltické more je vlastne čistejšie. Robili sme to spoločne s inými krajinami. Vždy tu ide o budovanie koalícií, a takisto by som povedal, že to bolo vlastne konečným dôkazom nášho členstva. Myslím si, že sme prispeli k zmene prinajmenej pokiaľ ide o otázku rozširovania EÚ. Proces rozširovania, pretože sme ho veľmi pretláčali nie z toho dôvodu, že sme altruisti, ale preto, že je to v záujme nás samých, aby sa únia zväčšila. Pokiaľ ide o negatívnu stránku, verejná mienka je stále ešte skeptická, čo sa týka členstva. Myslím si, že stále by bola ešte jasná väčšina pre členstvo v EÚ, ale je tu ešte veľa kritiky a myslím si, že vždy budeme mať pomerne silnú loby proti EÚ. Svojho času som si myslel, že po istom čase už nebude nijaké delenie sa na tých, ktorí hovoria áno a na tých, ktorí hovoria nie. Myslím si, že sa to potvrdí aj faktami, keď sa vydáme na nový krok na našej ceste k plnému členstvu v EÚ, čiže je to otázka prijatia EUR. Švédsko počas rokovaní povedalo, že túto otázku nechá stranou a neskôr rozhodne parlament alebo sa prípadne rozhodne referendom. Nateraz sme mimo už osem rokov. Myslím si, že to bola chyba, ale bol to politický kompromis. Ale dúfam, ba som presvedčený, že bude o tom referendum v roku 2003.

Ulf Dinkelspiel

prezident Švédskej exportnej rady

(Autor týchto myšlienok bol hlavným vyjednávačom Švédskeho kráľovstva v prístupovom procese do EÚ.)