Takmer sa opäť vyrobila vojna

Namiesto izraelského útoku militantný útek

Ťaživé, násilím presýtené ovzdušie v Izraeli a na okupovaných palestínskych územiach sa už podobá pokročilému štádiu rakoviny. Nakoniec sa s ním naučíte žiť. S bezpečnosťou si už netyká žiadne židovské mesto, dokonca ani Tel Aviv. Samovražedné bomby protiizraelských militantov striedavo navštevujú trhy, bary, kaviarne, diskotéky a „rozdávajú“ si to aj s nič netušiacimi okoloidúcimi na uliciach. Imúnne však vôbec nie sú ani arabské príbytky. Oko za oko. Po každom atentáte nasleduje izraelská vojenská odveta. Džanín, ako aj razia v Predjordánsku komentár nepotrebujú. Po poslednom výbuchu v Rišon Letzion zostal v pomykove aj sám americký prezident G. W. Bush, ktorý práve v tom čase hostil premiéra A. Šarona. Úsilie, ktoré v súčasnosti vynakladajú USA na utíšenie situácie, by nová vojna zmarila. Dusivé ticho do uplynulej nedele začali prerušovať správy o povolávaní záložníkov izraelskej armády, o podmínovávaní ciest na okupovaných palestínskych územiach a zásobovaní sa potravinami v palestínskych rodinách.

Mnohí už tvrdia, že vojna sa na Blízky východ vrátila. Ak sa aj nevrátila, tak obe strany poznajú zaručene dobré recepty, ako ju vyrobiť. A celkom najsprávnejšie by bolo konštatovanie, že vlastne mieru vyhlásili vojnu. Pretože pokojne môžeme nechať bokom rozpitvávanie sa v päťdesiatročnej histórii, ktorá za sebou nechala päť krvilačných vojen. Všetky boli pre otázku Palestíny. Stačí sa nanovo a opäť vrátiť k dôsledkom a dôvodom vzájomného ponižovania, ktoré zrodilo atmosféru, kde je pre extrémne sily na oboch stranách ľahké získavať nových bojovníkov či slovnú podporu.

Vojna mieru

Mieru sa vyhlásila vojna už po jarnom Bejrútskom summite. Arabské krajiny tu deklarovali podporu mierovému plánu saudskoarabského princa Abdulláha, aby sa výmenou pôdy za mier raz a navždy ukončil konflikt. Lenže základným bodom onoho plánu, ktorý sa dnes nanovo prerokúval v egyptskom Šarm Aš-Šajchu za prítomnosti predstaviteľov Egypta, Sýrie a Saudskej Arábie, je vrátenie stavu pred rok 1967 (zmluva z Osla). A to Izrael neprijíma. Výsledkom bol hon na militantov a znovuokupovanie už vráteného územia. USA zaprotestovali diplomaticky, EÚ aj prehodnotením asociačnej dohody s Izraelom. Militanti zaprotestovali násilím, ktoré sa neskôr na oboch stranách dostalo do stavu nepríčetnosti. A keď sa zdalo, že OSN zatlačí na Izrael kvôli Džanínu, premiér A. Šaron vyrukoval s „najserióznejším“ mierovým plánom. Atentátom v Rišon Letzion sme opäť na začiatku. Plánovaná odveta v podobe rozsiahlej ofenzívy v Gaze s rovnakým scenárom ako v Predjordánsku sa našťastie tento víkend nezačala. Namiesto útoku sa dostavil útek militantov, takže podľa izraelskej armády nebolo čo bombardovať. Lenže vojna vzniká veľmi ľahko.

Tri komplikácie

Nebezpečné pohrávanie sa s ňou komplikuje akékoľvek snahy o riešenie patovej situácie. Prvou komplikáciou je Arafat. Zmienky o jeho odstránení, ktoré bolo počuť z izraelského kabinetu a armády sú kontraproduktívne. Odstránením národného symbolu, pretože Arafat ním v očiach Palestínčanov je, sa národ neodstráni. To si uvedomuje aj Biely dom, ktorý Šaronovi prízvukoval, že Palestínčania za Arafatom stoja. Ak však Arafat zatlačí na militantov a vyjde v ústrety všetkým požiadavkám Izraela bez toho, aby sa dostavil želateľný výsledok (vznik palestínskeho štátu v hraniciach spred roku 1967) bude zradcom v očiach národa. Ak bude trvať na splnení požiadaviek, klesne v očiach hlavných medzinárodných aktérov. Komplikované je aj rokovanie. V tomto stave je potrebná medzinárodná konferencia, ale Šaron si nič medzinárodne záväzné neželá. Žiadny vnútený mier, ktorý je však zrejme jediným riešením. No a treťou komplikáciou je Šaron. Nik si nemôže byť istý, že použije skutočne správne prostriedky vo svojej „vojne proti terorizmu“. Intifádu Palestínčanov (teraz nehovoríme o militantoch, ale o boji za sebaurčenie) svet odmietol klasifikovať ako terorizmus. Šaron neraz presvedčil, že ako bývalý minister obrany za čias vpádu Izraela do Libanonu v roku 1982 dokáže jeden a ten istý dôvod prezentovať kabinetu inak ako smerom k USA s vyústením tretej politiky v teréne. A je pravdou, že je zástancom rozširovania židovských osád na okupovaných územiach, ktoré sú jednou z najväčších prekážok mieru.

Myšlienka medzinárodného dohľadu na územiach, ako aj medzinárodná konferencia so záväzným riešením pod dohľadom OSN, USA, EÚ, Ruska či Číny ako najväčších mocností by vojne vybila hlavný klin. Zatiaľ to však vyzerá tak, že „v istom zmysle buď celý svet postihlo nejaké absolútne nepochopenie situácie alebo smer, ktorým sa vydal Šaron, nie je produktívny alebo nevedie k mieru (Zbigniew Brzezinski).

Slávka Blazseková