Skoro ako rozbehnutý vlak

Spolieham sa už iba na seba a svoje ruky

Stanislav Marták z obce Nová Bošáca mal 27 rokov, keď sa dal na podnikanie. Pracoval v drevárskej firme v Novom Meste nad Váhom, ktorá skrachovala a ostal na podpore. Na úrad práce vydržal chodiť len tri mesiace, patrí totiž medzi tých, čo nevedia bez roboty obsedieť... „Bývam v horách, surovinu mám na dosah ruky, nuž som si vymyslel, že sa budem zaoberať výrobou drevených výrobkov - varešiek, hračiek, suvenírov z dreva. To som ešte, samozrejme, netušil, čo ma ako živnostníka v budúcnosti čaká. Našťastie. Len som mal predstavu, čo robiť chcem a čo nie - na podpore som ostať nechcel, chcel som pracovať,“ charakterizuje svoje začiatočné skúsenosti z roku 1998 mladý podnikateľ. Ako inak, pomocnú ruku podali rodičia. Dnes výrobný sortiment predstavuje takmer 90 druhov vyrobeného tovaru - lopáre rôznych tvarov a veľkostí, ručne strúhané i strojom vyrobené

varechy, lyžice,

lopatkové i dierkové obracačky, píšťalky, koreničky, soľničky čisté, vypaľované i maľované, habarky, vidličky, servítovníky, medule - vrchnáky s naberačkou, lopatky na múku, mažiare, stojany na nože a iný drevený tovar. „Používam bukové a smrekové drevo, kúpim guľatinu v miestnych lesoch, sám si ju spracujem, upravím, narežem a suším asi tak tri mesiace. Práve od spracovania dreva závisí celý finálny efekt, aká je jeho výsledná podoba. Preto som musel investovať nielen do základných výrobných prostriedkov - hoblíkov, brúsok a fréz, ale aj do stroja na spracovanie suroviny, kúpil som pílu. V minulosti som šiel na pílu, tam však na mňa nemali čas - dali mi termín o mesiac. Ja však čakať nemôžem a drevo potrebuje svoj čas, aby malo nielen potrebné sfarbenie, ale aby som mal z čoho robiť.” Tovar, ktorý vyrába cez týždeň, predáva cez víkendy na výstavách a jarmokoch v širokom okolí, ba i ďalej. Na otázku, či sa z položiek, ktoré nepredstavujú veľké finančné sumy,

dá prežiť,

tvrdí, že áno, „ale makať sa musí stále“. Vo finalizovaní výroby mu pomáha i manželka. Podľa šablóny vypaľuje požadované vzory. Navyše si zobrala na starosť aj úradnú agendu a vybavovania na úradoch, dokonca si musela pre operatívnosť pohybu urobiť aj vodičský kurz. „Nemal by som trpezlivosť na byrokratov, sediacich na úradoch. Ešte k tomu sú často nekompetentní a šikanujú, mám s nimi len samé zlé skúsenosti. Mohol by som o týchto kauzách písať poviedky. Hnevá ma, že nevedia často odpovedať na otázky, ktoré by mali byť pre nich samozrejmosťou. Veď ten čas, ktorý u nich strávim, sa ochudobňujem o čas, ktorý som mohol venovať výrobe. A oni sú za to platení. Pretože máme tri deti, manželka chodí vybavovať a ja varím a popri tom pracujem. Dielňu máme tu pri dome, nemusím cestovať nikde autobusom a venujem sa len práci a domácnosti.“ Ročne spracuje desať kubíkov dreva. Konkurencia je veľká, keď sa viacerí výrobcovia

stretnú na jarmoku,

zákazníci si najskôr obídu stánky s rovnakým tovarom, zistia ceny, overia ponuku, a potom až nakupujú. Potom, keď doma odráta náklady - dopravu, ubytovanie, platbu za stánok, parkovné za auto, stravu, materiál, ostane len minimálny zisk. Na jarmoky totiž chodia obyčajní ľudia, ktorým z rodinného rozpočtu ostáva čoraz menej peňazí na utrácanie. Ako a čím sa teda presadí? „Jednoznačne kvalitou a cenou,“ konštatuje Stanislav Marták. „Navyše, mojou devízou v podnikaní je skúsenosť a rady, ktoré mi ochotne zveril a odovzdal odborník, dnes už dôchodca. Keď som začínal, poničil som veľa dreva, mal som len predstavy vzdialené od reálnej praxe, ale drevo má svoje zákonitosti, ktoré treba akceptovať. Len správnym zaobchádzaním s materiálom dosiahnem potrebný efekt v prírodnej farbe i v samotnom spracovaní a vo výslednom prevedení. Dnes z každého kusa vyťažím maximum, aby boli straty čo najmenšie. Napriek tomu musím konštatovať, že

z roka na rok

sa podniká horšie a horšie. Žiaľ, nedá sa cúvnuť, mám investovaných veľa peňazí do strojov, postavil som dielňu, mám rodinu, o ktorú sa treba postarať. Dokonca som zakúpil starú drevenicu, kde som plánoval presťahovať dielňu, aby som v tej pri dome v obci nerušil hlukom susedov. Vzápätí mi však prišla kontrola a dali mi toľko úloh na splnenie takých a onakých noriem a príkazov, že som stratil chuť niečo nové vybudovať a vrátil som sa domov. Skrátka, je to rozbehnutý vlak. A bude to iste aj pre vás fráza, ktorú počúvate, ale štát nevychádza živnostníkom a malým podnikateľom v ústrety. Viete koľkokrát som platil pokutu, že nemôžem stáť s autom a prívesom s tovarom vedľa stánku? Ale keď som zaplatil pokutu, už moje auto nikomu neprekážalo... Načo teda pokuta? Mali ma prinútiť auto preparkovať, keď tak nariadila litera zákona. Alebo stačí, že ju umlčí pokuta a naplní sa pokladnica? Mám podobné negatívne skúsenosti aj so zamestnancami - pre ich neporiadnosť som tiež platil. Zamestnal som ich vo viere, že budú zodpovední. Neboli a ja som niesol následky. Dnes sa spolieham len na seba a svoje ruky. Pracovať, jednoducho, treba.“

Zora Petrášová