Čo nezašantročíme my...

Komentuje Eleonóra Bujačková

... to zašantročia tí po nás. Táto pragmatická politika všetkých doterajších vlád o oblasti privatizácie má však strašné následky. Určite neobstojí tvrdenie, že terajší vládny kabinet je horší ako jeho predchodcovia či prípadní nástupcovia. Tak ako tak sa nenájde veľa naivných, ktorí by verili v čistú privatizáciu. V diskusiách odborníkov i laikov prevláda krutý pesimizmus: Keď to neukradnú títo, ukradne to niekto iný, hlavne nech sa to už predá a bude pokoj. Prvá časť tvrdenia je azda pravdivá, druhá však nie. Ledaže považujeme za pokojnú takú krajinu, kde je korupcia denným chlebom. Dnešný vládny kabinet zažíva smrtiacu kritiku kvôli svojim posledným privatizačným rozhodnutiam. Ľudská pamäť je naozaj krátka a mnohí akosi pozabudli na privatizačné rošády vlád minulých. Vládnemu kabinetu treba pripísať k dobru, že zbavil štát ekonomickej moci, keď predal veľké banky, silové odvetvia a kľúčový priemysel. Odvrátenou stránkou je cena, ktorou je vykúpená povesť veľkých privatizátorov. Je pravda, že všetky doterajšie vlády sa riadili tézou, že morálka nie je ekonomická hodnota. Žiaľ, za tento fatálny omyl platíme už dnes a dlhy ponovembrových vlád budú platiť ešte budúce generácie.

Čím sa vlastne privatizátori toľko pýšia? Veď predaj štátneho majetku nie je nejaká zvláštna zásluha. Záujemcovia sa vždy nejakí nájdu. Pre vládu, ktorá nemá peniaze, ide o nutnosť a vítanú možnosť, ako si pred voľbami ľahko dopomôcť k miliardám. A hlavne kabinet nemusí prekonávať tvrdohlavý odpor, ako napríklad voľakedy M. Thatcherová, keď predávala bane. Jedine, čím sa tá-ktorá vláda môže vskutku zaslúžiť o prítomnosť či budúcnosť, je dôsledne dbať na čistotu a priehľadnosť predajov. Ibaže nad tým mávajú naši privatizátori rukou. Ono je lákavé podľahnúť ilúzii, že problémy sa končia, len čo sa štát zbaví majetku, hoci za cenu spektakulárnych krádeží. Čo nám napokon zostáva, keď vlády privatizujú ako privatizujú a opozícia má z minulosti rovnako špinavé ruky. Zlé príklady priťahujú, korupcia sa z vládnych palácov rozlieza do veľkých spoločností, malých firiem až k súkromníkom a prelieza celou krajinou. Čakať až z privatizačných nemravností vyrastie sama od seba budúca mravnosť, je naivné. Najmenej skorumpované krajiny patria k tým najbohatším, pričom ich blahobyt a fungujúce trhy vyrástli z pevných mravných zásad, nie naopak. Ktorémuže slovenskému politikovi však záleží na morálke aspoň toľko ako na moci?!