„Niekedy robím dve i tri veci naraz“

Austrálčanka Robynne Walsh o rovnováhe medzi rodinou, prácou a relaxom

Čas, ktorý z trojtýždňovej pracovnej cesty po Európe strávila v Bratislave, sa dokonale kryl s uplynulým hokejovým víkendom. Bývala v hoteli v centre mesta a jej nadšenie z atmosféry na uliciach rýchlo rozplynulo obavy ľudí z partnerskej Austra Agency, ktorí predsa len mali strach, či ten ohlušujúci rev a výbuchy dámu v „najlepších“ rokoch neunavia a neotrávia. Bolo to presne naopak. Pri nedeľnej káve so zaujatím vysvetľovala okoloidúcej kanadskej (!) turistke, čo sa na Slovensku práve deje. Takú sme ju spoznali aj na obede pri brehu Dunaja: mimoriadne úspešná, no milá a prirodzená. Mrs. Robynne Walsh, majiteľka Phoenix English Language Academy, jednej z najväčších škôl na výučbu angličtiny ako cudzieho jazyka v Austrálii.

Pamätáte sa ešte na okamih, ktorý stál na začiatku vašej súčasnej profesijnej kariéry?

- Veľkú zmenu v mojom živote prinieslo rozhodnutie, na základe ktorého sme sa s manželom a dvoma malými deťmi rozhodli odísť na nejaký čas do inej krajiny. Predtým sme žili v austrálskom Perthe, kde som bola zamestnaná ako učiteľka angličtiny. Manžel pracoval ako systémový analytik v rôznych štátnych inštitúciách. A tak sme šesť rokov strávili v neobyčajnej krajine - Papue-Novej Guinei, kde som učila na univerzite a súčasne si dopĺňala vlastné vzdelanie. Už vtedy som si uvedomila, že moji študenti, hoci boli veľmi inteligentní, sa po absolvovaní školy nemohli ďalej rozvíjať na zahraničných školách najmä preto, že neovládali na dostatočnej úrovni anglický jazyk. Papua-Nová Guinea prechádzala v tom čase veľkými zmenami a na urýchlenie rozvoja a nové impulzy nevyhnutne potrebovala množstvo vzdelaných ľudí. Práve v týchto úvahách sa skrýva prapôvod mojej myšlienky venovať sa výučbe angličtiny ako cudzieho jazyka.

Kedy začali tieto predstavy získavať reálne kontúry?

- Domov som sa vrátila skôr ako manžel a začala som konkrétnejšie rozmýšľať o budúcnosti, od ktorej som očakávala ďalšiu zmenu. Stále som sledovala pôvodnú myšlienku a mala som šťastie na vonkajšie podmienky, pretože výučba angličtiny ako cudzieho jazyka bola v Austrálii v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia v začiatkoch a keďže do krajiny prinášala peniaze, vláda na jej rozvoj vytvorila pomerne priaznivé prostredie. Mojím prvým pracovným miestom po návrate bol post akademickej riaditeľky jazykovej školy, ktorú som v podstate sama založila. Hoci to bola dobrá skúsenosť, nezodpovedala mojim predstavám, pretože jej majiteľ bol skôr obchodník ako pedagóg a nechápal, na akých princípoch by mala fungovať kvalitná škola. Uvedomila som si, že toto odvetvie má obrovský potenciál, vyžaduje si však profesionálny prístup. Mala som silný vnútorný pocit, že práve toto je to, čo chcem robiť, a že mám na to všetky potrebné ingrediencie vrátane určitého kapitálu, ktorého základ tvorili peniaze zarobené v Papue-Novej Guinei. Okrem toho manžel aj doma pracoval na významnom poste a mohli sme si dovoliť žiť nejaký čas iba z jeho platu.

Začínali ste v priaznivom prostredí a s dostatočným kapitálom. Znamená to, že začiatky boli ľahké?

- Hoci roky 1987 a 1988 boli v Austrálii obdobím veľkého rozvoja jazykového priemyslu, ani môj začiatok nebol podobne ako každý iný ľahký. Aby som dostala licenciu, musela som preukázať, že mám vyhovujúce priestory so všetkým potrebným - učebňami, stolmi, stoličkami, tabuľami, učebnými pomôckami, študijnými materiálmi, a tak ďalej. Všetko bolo treba zaplatiť, avšak v tom čase ešte nijaké peniaze neprichádzali. Na začiatku som bola všetkým - riaditeľkou, učiteľkou, sprostredkovateľkou ubytovania, prepravcom, sekretárkou, marketingovým pracovníkom, pracovala som sedem dní v týždni a šestnásť hodín denne.

Pamätáte sa ešte na vašich prvých študentov?

- Začínali sme s dvoma študentmi z Japonska - boli to manželia, ktorých som stretla náhodou v Tokiu, keď mi pomohli nájsť cestu k nášmu veľvyslanectvu. Neskôr som ich navštívila a v rámci rozhovoru sme sa rozprávali aj o tom, čomu sa venujem doma. Na druhý deň prišli za mnou do hotela a povedali mi, že sa rozhodli ísť študovať angličtinu do mojej školy, hoci v tom čase ešte nebola oficiálne otvorená. Keď o niekoľko týždňov prišli do Perthu, boli nadšení, avšak ich prvá otázka znela: Where are the ather students? Nakoniec však ocenili, že boli absolútne prvými študentmi, pretože boli iba dvaja a ja ako učiteľka som sa mohla venovať iba im. Filozofia maximálnej starostlivosti o študentov založená na individuálnom prístupe a osobných vzťahoch však zostala mojím krédom aj dnes, keď máme súčasne asi sedemsto študentov a ich počet za rok sa pohybuje okolo čísla päťtisíc.

V relatívne vysokom veku sa vám pred štyrmi rokmi narodilo tretie dieťa. Ako sa vám darí skĺbiť materské povinnosti s podnikaním, ktoré medzičasom nadobudlo úctyhodné rozmery?

- Hoci ma mnoho ľudí z môjho okolia nechápalo, považovala som to za prirodzenú vec, ktorá ma vo veku 46 rokov postavila na novú štartovaciu líniu. Moja chuť do práce sa ešte zvýšila, pretože ma poháňalo vedomie, že aj najmladšej dcére musíme poskytnúť to, čo jej súrodencom. Jej narodenie pre mňa z profesijnej stránky neznamenalo výraznú zmenu, z môjho programu som musela vynechať iba dlhšie pracovné cesty. Je pravda, že ma to trochu mrzelo, avšak musela som to rešpektovať. Na materskej dovolenke som bola týždeň a po návrate do práce som kancelársky nábytok doplnila o postieľku a pult na prebaľovanie, takže malá mohla byť celé dni pri mne. Vždy som bola plná energie, nikdy som nemala pocit, že niečo nedokážem urobiť. Keď som unavená, viem sa rýchlo zotaviť, žijem zdravo a mám vyrovnaný rodinný a pracovný život. Človek by sa nikdy nemal nechať ovládnuť jedným aspektom života, dôležitá je rovnováha medzi tromi základnými vecami: rodinou, prácou a časom stráveným oddychom.

Avšak aj v Austrálii má deň iba 24 hodín. Ako si organizujete tento čas?

- Ak žena spája svoju kariéru s úlohou matky, musí si svoj deň dobre zorganizovať. Veľmi dôležité je naučiť sa myslieť dopredu. Snažím sa vyhýbať situáciám, ktoré ma privádzajú do stresu, pretože mi odoberajú veľa energie. Dôsledne si plánujem, čo a kedy treba urobiť, aby som sa vyhla momentom negatívneho prekvapenia. Večer sa vždy pripravím na to, čo ma čaká zajtra nielen v práci, ale aj v domácnosti. Niekedy robím dve i tri veci naraz - napríklad vybavujem telefonáty a skladám pri tom bielizeň. Som takzvaný chodiaci manažér a často sa prechádzam po škole, pretože vďaka tomu môžem identifikovať a najmä riešiť problémy v čase ich vzniku a nie až vtedy, keď narastú do väčších rozmerov. Keď najmladšie dieťa zaspí, mám ešte tri hodiny času na kreatívnu prácu, čítanie odbornej literatúry a podobne. Nemám pomocníčku v domácnosti ani opatrovateľku detí, takže doma si delíme jednotlivé zodpovednosti. Ak by som bola v rovnakom postavení napríklad v Thajsku alebo Malajzii, ako úspešná zamestnaná žena by som mala okolo seba tím ľudí, ktorí by sa o nás starali. Ani s dieťaťom by som nestrávila toľko času, ako som strávila ja. U nás je bežné, že žena pracuje. Hlavným dôvodom však väčšinou nie sú peniaze, ale túžba po vlastnej realizácii. Zamestnané ženy sú podľa mňa lepšími matkami, pretože ich život je vyrovnanejší.

Aké sú vaše ďalšie profesijné plány?

- Na základe mojej genetickej výbavy - otec má 78 rokov a ešte nestihol odísť do dôchodku a matka je vo veku 76 rokov mimoriadne aktívna - predpokladám, že ani v mojom prípade to nebude inak. Mám perfektnú prácu, najlepšie zamestnanie, aké si len dokážem predstaviť. Môj život je dokonalý a viem, že ak sa dostanem do štádia, že nebudem schopná reakcií, aké sa v mojej pozícii vyžadujú, mám pri sebe ľudí, ktorí budú pokračovať. Možno opäť nejaký čas strávime v inej krajine, a možno to bude práve Európa, aby sme spoznali novú kultúru a ukázali ju aj našim deťom. Okrem toho sme nedávno kúpili hotel s reštauráciou, takže moja práca získala ďalší rozmer. Hoci v skutočnosti je to nový biznis, pre mňa je to nová výzva, ktorej sa venujem s chuťou a nadšením.

Jana Hyžová