Postupne k sebadeštrukcii

Argentíne pomôže len medzinárodne uznávaná autorita

Čo treba robiť s krajinou, kde už polovica obyvateľstva nie je schopná uspokojovať svoje základné životné potreby? Nekonečné vyčkávanie na medzinárodnú finančnú pomoc, ktorá v polovici minulého roka bola nielen politickými predstaviteľmi vnímaná ako všeliek, je v týchto dňoch viac ako hazardovanie s osudom 36 miliónov ľudí. Vznik a plnohodnotné rozbehnutie finančnej krízy sa však nemusí vždy transformovať do hlbokej sociálnej krízy, ktorej koniec je v súčasnosti ďaleko za horizontom. V tejto súvislosti sa automaticky vynára ďalšia otázka, čo robiť s vládou hospodáriacou podľa vzoru „výdavky podmieňujú príjmy“, ktorý vytiahol zadlženie krajiny na 141 mld. USD?

Z uvedených indícií je zrejmé, že reč je o tretej najväčšej latinskoamerickej ekonomike - Argentíne, ktorá na začiatku roka získala nepopulárny prívlastok - najväčší krach štátu v dejinách ľudstva. Vyhlásenie neschopnosti vyplácať záväzky a devalvácia pesa stáli na začiatku cesty možného ozdravenia tohto hospodárstva. Zatváranie bánk, obmedzovanie vkladov, a najmä neschopnosť vládnej administratívy ponúknuť medzinárodným finančným inštitúciám koncepčne dotiahnutý plán reštrukturalizácie však predlžuje agóniu Argentíny. Nešťastné vyhlásenie prezidenta Eduarda Duhaldeho, ktorý po demisii ministra hospodárstva Jorgeho R. Lenicova začal flirtovať s ideou možného návratu fixácie na dolár, len potvrdzuje, že argentínski politici nemajú v otázke ako ďalej vôbec jasno.

V situácii, kde sa aktuálne Argentína nachádza, je takmer nemožné uplatniť radikálny prístup k reforme ekonomiky, ktorý by mal nasledovať okamžite po devalvácii národnej meny. Príkladom pozitívneho zvládnutia reforiem, samozrejme, s medzinárodnou finančnou pomocou je Turecko, ktoré po devalvácii líry vo februári 2001 začína postupne vykazovať známky stabilizácie. Treba však pripomenúť, že na post ministra hospodárstva nastúpil Kermal Dervis, ktorý predtým pôsobil vo Svetovej banke.

Všeobecná strata politickej dôvery tak zo strany obyvateľstva, ako aj medzinárodných finančných inštitúcií nabáda k možnosti „dosadenia“ na horúce kreslá ministra hospodárstva a guvernéra centrálnej banky odborníkov, ktorú už načrtol svetovo uznávaný ekonóm Rudi Dornbusch pôsobiaci v Massachusettskom technologickom inštitúte. Dornbusch vidí určitú podobnosť medzi Argentínou a niektorými európskymi ekonomikami zo začiatku 20. rokov minulého storočia. Argentína nevyhnutne potrebuje osobu komisára, ktorý by bol odborným garantom reforiem. „Komisári by mali pochádzať z menších vzdialených a finančne nezainteresovaných krajín (Fínsko, Holandsko alebo napríklad Írsko), kde ľudia chápu, že ekonomické inštitúcie sú zárukou stability a základom prosperity,“ uvádza Dornbusch. Na menovú politiku krajiny by mal súčasne dohliadať výbor skúsených centrálnych bankárov zo zahraničia.

Dosadenie medzinárodne uznávaných odborníkov následne otvára cestu realizácie štrukturálnych reforiem. Rudi Dornbusch a Ricardo Caballero vo svojom materiáli Argentína: Záchranný plán, ktorý funguje predstavili ďalšie oporné body programu rekonštrukcie argentínskeho hospodárstva. Prvým a najzávažnejším krokom je pochopenie faktu, že obnova zdevastovanej ekonomiky bude trvať niekoľko rokov. „Bude treba opätovne postaviť na nohy jej fyzický, ako aj morálny kapitál,“ uvádza sa v štúdii. Medzinárodné inštitúcie musia nevyhnutne finančne podporiť ekonomiku, keď externá pôžička predstavuje most medzi súčasnými fiškálnymi potrebami a obdobím, keď sa reformy prejavia v reálnom živote. Konečný verdikt je však len v rukách Argentíny, ktorá môže pokračovať v nastúpenej ceste sebazničenia alebo pri dočasnom vzdaní sa suverenity ukončí nekončiace zbedačovanie svojich obyvateľov.

Marcel Tirpák