Keď má ísť na úrad, znervóznie

Nedokáže zostať sedieť doma, len tak so založenými rukami a nariekať

Nikdy by som nebola verila, že aj v menších obciach môžu vyžiť také profesie ako krajčírky, veď tie majú neuveriteľné problémy prežiť aj vo veľkých mestách. Mladí ľudia utekajú za prácou, bývaním i obchodmi skôr do miest a priznajme si, kto sa na vidieku zo staršej generácie potrebuje až tak parádiť? Okrem svadieb, krstín, birmoviek či iných udalostí, nemajú veľa príležitostí na predvádzanie módnych trendov. Moje predstavy vyvrátilo stretnutie s vyučenou krajčírkou Martou Gavalcovou z obce Nová Bošáca. Bez váhania ma odporučili na ňu na obecnom úrade, kde som sa pýtala na miestnych podnikateľov, keďže ten, s ktorým som bola vopred dohodnutá, jednoducho na stretnutie bez ospravedlnenia neprišiel. Práve vyprevádzala zákazníčku, s ktorou ešte chvíľu na „priedomí“ za krásneho májového dopoludnia klebetila a tešila sa zo záhradky. Prijala ma bez zaváhania, hoci vopred netušila, že ju vyhľadám. Svoju

živnosť založila

v roku 1992. Pracovala síce na štátnom majetku, ale už predtým podnikala popri zamestnaní, čím si vytvorila klientelu, na ktorej mohla stavať svoju budúcnosť. Zakúpila šijacie stroje, aj špeciálne, ktorými dôsledne môže upraviť odev aj z vnútornej strany a pustila sa do práce.

„Nebála som sa, mala som svojich stálych zákazníkov, vedela som, do čoho idem. Nepotrebovala som platiť ani nájom, tu v rodinnom dome som si vytvorila vlastné pracovné zázemie, ktoré mi dodnes postačuje. Celý systém funguje v podstate veľmi jednoducho. Keď urobím prácu kvalitne a za slušnú cenu, zákazník je spokojný a vráti sa. S takými mám spoluprácu dlhodobú. Navyše, spokojný zákazník mi urobí reklamu v tom zmysle, že mi pošle svojich priateľov a známych s odporúčaním.“ Tak charakterizuje

systém práce

sympatická a ochotná Marta Gavalcová, ktorá, hoci sa jej blíži penzijný vek, nemieni oddychovať.

Samej doma bolo, ako sama hovorí, smutno a vždy túžila pracovať s mladšou kolegyňou. A tak prednedávnom prijala do pracovného pomeru nevyučenú pani z obce, ktorá mala záujem naučiť sa kvalitne šiť. Dnes má ich práca v tandeme desaťročnú históriu a obidve sú spokojné, vládne medzi nimi dôvera. Zákazníci prichádzajú nielen z obce, ale keďže v blízkosti sa nachádza veľa chalupárov, sú medzi nimi aj Bratislavčania, Trenčania a obyvatelia okolitých obcí. Šijú všetko - dámske i pánske odevy, kostýmy, šaty, blúzky. Stane sa, že šije aj pre detských zákazníkov, medzi jej zákazníkov patria aj moletnejšie dámy. Nedávno dostala zákazku na vyšitie pracovných odevov, šili aj do novomestského butiku. „Nikoho neodmietneme. Keď k nám príde zákazník, ktorý si dal v pánskom krajčírstve ušiť nohavice, ale vestu mu už

urobiť odmietli,

ušijeme ju my. S vestou je totiž viac drobnej mravčej práce, ktorú jednoducho robiť nechcú. Každého si vážime a hoci sa stane, že práve táto zákazka nám neprinesie finančný efekt, zoberieme ju. Nehneváme sa, že sme nemali kompletnú objednávku. Prerobíme a upravíme aj v obchode zakúpený tovar. Jednoducho chceme poslúžiť v každom prípade a každému, kto nám prejaví dôveru. Ak chceme prežiť, musíme pracovať a nešpekulovať, čo sa nám oplatí a čo nie. Tu v obci ma vyhľadajú ľudia hlavne keď majú rodinné slávnosti. Vtedy investujú do nového oblečenia, aj keby mali ušetriť v iných položkách. Pre prípad smútku mám na výber aj z čiernych látok, vtedy pozostalí nemajú náladu a čas behať po obchodoch. Operatívne ušijem, čo potrebujú. V takom prípade idú však ostatné zákazky bokom.“ Čakacia lehota sa preto pohybuje rôzne, stane sa, že trvá aj tri týždne. Medzi tými, ktorí jej robia

dobrú reklamu,

je starostka obce Nová Bošáca Danka Lobíková, ktorej šije už dlhší čas. „Často sa mi stane, že za mnou prídu ženy a povedia - uši mi to tak, ako pani starostke. Taká bola elegantná... Je to pre mňa potešením, že si všímajú, no nezáleží len na samotnom ušití. Dôležité je aj zladenie s doplnkami, topánky, celková úprava.“ V jej dielni sa tiež zaúčali mladé učnice - chceli síce len formálnu pečiatku, že absolvovali prax, to by však museli zaklopať na iné dvere. A tak sa pod pozorným zrakom Marty Gavalcovej naučili základným úkonom, za ktoré sú teraz, po skončení praxe, vďačné. Hoci pokojná a vyrovnaná odborníčka má negatívne skúsenosti pri rôznych „vybavovačkách“, neodpustí si poznamenať, že veru na Slovensku

vládne byrokracia

a keď má ísť niečo vybaviť, znervóznie. Radšej by sedela za šijacím strojom. Ventilom je jej potom práca v okrasnej záhradke, kde vidí, ako sa výsledky práce menia zo dňa na deň. Po zavŕšení dôchodkového veku Marta Gavalcová nechce ostať sedieť so založenými rukami. Bude sa venovať aj ďalej šitiu, hoci v menšom rozsahu. A navyše je spokojná, pretože sa za desať rokov so svojimi celoživotnými odbornými skúsenosťami tak rada podelila.

Zora Petrášová