Daň z príjmov - závislé osoby

Transferové oceňovanie uplatňované v daňovej praxi

Problematika oceňovania patrí k najvýznamnejším problémom v daňovej teórii i praxi. Tento príspevok je zameraný na oceňovanie v obchodných vzťahoch medzi závislými osobami na účely dane z príjmov aj s uvedením príkladov. V praxi majú daňové subjekty záujem tvoriť zisk (základ dane) tam, kde je to pre nich daňovo výhodnejšie. Daňovú výhodnosť možno dosiahnuť napríklad presunom zisku medzi osobami v rámci zákonodarstva jednej krajiny alebo presunom zisku medzi osobami cez hranice do krajiny s priaznivejším daňovým zákonodarstvom.

Princíp nezávislého vzťahu vymedzuje článok 9 Modelovej zmluvy OECD tak, že tam, kde sa podmienky stanovené alebo určené medzi dvoma podnikmi v rámci ich komerčných alebo finančných vzťahov líšia od podmienok, ktoré by vznikli medzi nezávislými podnikmi, potom akýkoľvek zisk, ktorý by vznikol jednému z týchto podnikov mimo týchto podmienok, avšak v dôsledku týchto podmienok mu nevznikol, sa môže zahrnúť do zisku daného podniku a príslušne zdaniť.

Presun (transfer) zisku sa spravidla deje cez cielené oceňovanie výrobkov, služieb a iných plnení, napríklad úrokov; odtiaľ vzniklo pracovné označenie tejto témy - transferové oceňovanie. V domovskej krajine sa produkt ocení napríklad len na úrovni nákladov (bez zisku) a zisk sa vytvorí predajom v krajine s priaznivým zdanením. Jednotlivé krajiny sa snažia alokovať zisk (základ dane) vo svojej kompetencii a získať tak daňový profit do svojho štátneho rozpočtu, a tak je to aj v podmienkach SR. Pre štátnu správu daní je zložitejšia kontrola cezhraničných transferov, preto je zákonná úprava tejto oblasti podrobnejšia. Slovenská právna úprava preberá postupy podľa medzinárodnej Smernice o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti a správu daní (publikované vo Finančnom spravodajcovi č. 14/1997, FS č. 20/1999 a FS č. 3/2002).

Právna úprava

Slovenská právna úprava problematiky transferového oceňovania sa relatívne často menila, a to tak v predošlom zákone č. 286/1992 Zb., ako aj v súčasnom platnom zákone č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov. Podľa § 18 ods. 1 zákona o daniach z príjmov je príjmom na účely tohto zákona peňažné plnenie a nepeňažné plnenie ocenené cenami bežne používanými v mieste a čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia. Pritom v daňovej praxi vzniká fundamentálna otázka - má správa daní právo vždy a všade požadovať obvyklú cenu alebo len v prípade, keď identifikuje obchodný vzťah závislých osôb?

Zastávame názor, že správa daní môže na účely dane z príjmov cenu obvyklú v praxi oprávnene požadovať len v prípade obchodného vzťahu tzv. závislých osôb. Vychádzame pritom z nasledujúcej právnej opory a použitej úvahy. Každá právna norma má svoju logickú výstavbu, ktorá vychádza z teórie práva, ako aj z uznesenia NR SR č. 19/1997 Z. z. o schválení legislatívnych pravidiel. Právna norma má svoje všeobecné ustanovenia a špeciálne ustanovenia. Pritom v aplikačnej praxi majú špeciálne ustanovenia prednosť pred všeobecnými, ak by to tak nebolo, potom by boli špeciálne ustanovenia nadbytočné. Inak povedané, ak by cena obvyklá mala byť oprávnene požadovaná vždy a všade (§ 18 ods. 1 zákona o daniach z príjmov), potom by bola celá zložitá špeciálna úprava o závislých osobách nadbytočná (§ 23 ods. 6 až 9; § 23a zákona o daniach z príjmov). Usudzujeme, že podrobná a zložitá špeciálna úprava o závislých osobách má za cieľ dostatočne spoľahlivo definovať tieto osoby a ich obchodné vzťahy, aby mohli byť tieto obchodné vzťahy (tieto a len tieto) kontrolované správou daní vo vzťahu k transferovému oceňovaniu na účely dane z príjmov.

Nezávislé osoby pod vplyvom trhových komerčných podmienok konajú tak, že obhajujú svoje záujmy, teda predávajúci má záujem maximalizovať svoju predajnú cenu (výnosy), čiže kupujúci má záujem minimalizovať svoju kúpnu cenu (náklady). V prípade závislých osôb však tento prirodzený trhový regulátor (povestná neviditeľná ruka trhu) nefunguje, lebo kupujúci aj predávajúci konajú v zhode a sledujú rovnaký záujem. Preto sa rôznou formou v daňovej praxi každej krajiny osobitne preverujú obchodné vzťahy závislých osôb, pretože závislé osoby majú tendenciu, a hlavne reálnu schopnosť svoje konanie zjednotiť voči fiškálnym záujmom štátu. Podľa § 23 ods. 6 zákona o daniach z príjmov je súčasťou základu dane závislých osôb aj rozdiel dohodnutých cien medzi závislými osobami (ďalej len „rozdiel“), pričom na účely tohto zákona je:

a) závislou osobou majetkovo alebo personálne prepojená osoba,

b) tuzemskou závislou osobou vzájomne prepojená tuzemská fyzická osoba s tuzemskou právnickou osobou alebo tuzemské fyzické osoby navzájom alebo tuzemské právnické osoby navzájom,

c) zahraničnou závislou osobou vzájomne prepojená tuzemská fyzická osoba alebo tuzemská právnická osoba so zahraničnou fyzickou osobou alebo zahraničnou právnickou osobou,

d) majetkovým prepojením viac ako 25-percentná účasť na základnom imaní druhých osôb alebo viac ako 25-percentný podiel na hlasovacích právach druhých osôb, ako aj obchodný vzťah medzi blízkymi osobami navzájom,

e) personálnym prepojením účasť na riadení alebo na kontrole druhej osoby, a to aj prostredníctvom blízkych osôb alebo spoločníkov obchodnej spoločnosti a ich blízkych osôb.

V uvedenej definícii závislých osôb je viackrát použité aj označenie „blízka osoba“. Na tomto mieste preto upozorňujeme, že tento pojem je definovaný v ustanovení § 116 Občianskeho zákonníka. Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade (teda osoby, ktoré pochádzajú jedna od druhej - rodičia a deti, prarodičia a vnuci), ďalej súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu - napr. osoby majúce spoločnú domácnosť, teda osoby, ktoré spolu trvalo žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.

Tuzemské závislé osoby

Vzťahy tuzemských závislých osôb sú upravené relatívne stručne v porovnaní s úpravou vzťahov zahraničných závislých osôb. Podľa § 23 ods. 9 zákona o daniach z príjmov je súčasťou základu dane aj rozdiel v cenách dohodnutý medzi tuzemskými závislými osobami, ak tieto ceny nezohľadňujú vynaložené náklady a primeraný zisk, ktorý by inak zohľadňovali vo vzťahu k nezávislým osobám. Pojmy vynaložené náklady a primeraný zisk sú pojmy, ktorých obsah možno analogicky čerpať z priľahlého ekonomického práva, najmä zo zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, ako aj vykonávacej vyhlášky č. 87/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o cenách v znení neskorších predpisov.

Primeraným ziskom sa rozumie zisk vychádzajúci z vývoja obvyklého podielu zisku tuzemského tovaru na ekonomicky oprávnených nákladoch s prihliadnutím na kvalitu tovaru, obvyklé riziko výroby alebo obehu a vývoj dopytu na trhu. Ekonomicky oprávnenými nákladmi sa rozumejú náklady na obstaranie zodpovedajúceho množstva priameho materiálu, mzdové a ostatné osobné náklady, technologicky nevyhnutné ostatné priame a nepriame náklady a náklady obehu; pri posudzovaní ekonomicky oprávnených nákladov sa vychádza z vývoja obvyklej úrovne týchto nákladov v porovnateľných ekonomických podmienkach s prihliadnutím na osobitosti daného tovaru.

Zahraničné závislé osoby

Vzťahy zahraničných závislých osôb sú upravené podrobnejšie. Vyplýva to z toho, že štát nemá priamy dosah na zahraničné subjekty, preto ukladá prísnejšie povinnosti tuzemským osobám pri ich obchodovaní smerujúcom cez štátne hranice. Podľa § 23 ods. 7 zákona o daniach z príjmov sa rozdiel, ktorý je súčasťou základu dane, vyčísli vtedy, ak pri obchodných vzťahoch sú ceny medzi zahraničnými závislými osobami vrátane cien za poskytnuté služby, pôžičky a úvery odlišné ako ceny používané medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch, pričom táto odchýlka znížila základ dane. Za cenu, ktorá by bola dohodnutá medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch pri stanovení výšky úroku z úveru alebo pôžičky, sa na účely tohto ustanovenia považuje úrok vo výške 140 % diskontnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v čase uzatvorenia zmluvy.

Podľa § 23 ods. 8 zákona o daniach z príjmov môže správca dane povoliť zahraničnej závislej osobe na území SR úpravu základu dane, ak daňová správa krajiny, s ktorou má Slovenská republika uzavretú zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia, vykonala úpravu základu dane závislej osoby v zahraničí. Povolenie takejto úpravy správca dane písomne oznámi daňovníkovi. Toto ustanovenie umožňuje realizovať zásadu daňovej spravodlivosti, ale na báze reciprocity medzi danými krajinami. Okruh krajín, s ktorými má SR uzatvorené zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, sa ustavične rozširuje; zoznam je bežne dostupný vo Finančnom spravodajcovi MF SR (napríklad FS č. 16/2000) alebo v daňovo zameranej odbornej literatúre.

Aké metódy sa použijú na daňovo obhajovateľné stanovenie predajných cien pre zahraničné závislé osoby? Právna úprava tejto problematiky sa často v minulosti menila, prípadne odkazovala na neexistujúcu vykonávaciu vyhlášku. V súčasnosti úpravu oceňovania pre zahraničné závislé osoby obsahuje samostatný § 23a zákona o daniach z príjmov vrátane oceňovacích metód. Pri zisťovaní rozdielu podľa § 23 ods. 7 zákona o daniach z príjmov sa vychádza z porovnania podmienok, ktoré boli dohodnuté v obchodných alebo vo finančných vzťahoch medzi zahraničnými závislými osobami s podmienkami, ktoré by vznikli medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných alebo finančných vzťahoch za porovnateľných podmienok (princíp nezávislého vzťahu). Princíp nezávislého vzťahu je kľúčovým pojmom celej tejto úpravy.

Pri overovaní porovnateľnosti podmienok sa porovnávajú najmä vlastnosti majetku alebo služby, ktorá je predmetom obchodného alebo finančného vzťahu, zmluvné podmienky obchodného alebo finančného vzťahu, ekonomické prostredie trhu, v ktorom sa uskutočňuje obchodný alebo finančný vzťah, a obchodná stratégia obchodného alebo finančného vzťahu. Podmienky sú porovnateľné, ak medzi nimi nie je žiadny rozdiel alebo ak možno urobiť také úpravy, ktoré odstránia vplyv týchto rozdielov. Pritom zákon definuje na svoje účely tieto pojmy:

a) kontrolovaný obchod je obchodný alebo finančný vzťah medzi zahraničnými závislými osobami;

b) nekontrolovaný obchod je obchodný alebo finančný vzťah medzi nezávislými osobami;

c) kontrolovaná cena prevodu je cena, ktorú použili zahraničné závislé osoby vo vzájomných obchodných alebo finančných vzťahoch;

d) obvyklá trhová cena je cena, ktorú používajú nezávislé osoby v porovnateľných obchodných alebo finančných vzťahoch za porovnateľných podmienok;

e) obchodné rozpätie je rozdiel medzi nákupnou cenou tovaru a jeho predajnou cenou v obchodnej organizácii alebo rozdiel medzi nákladmi vynaloženými na výrobu výrobku alebo poskytnutie služby a jeho predajnou cenou u výrobcu alebo poskytovateľa služby.

Novela zákona o daniach z príjmov č. 466/2000 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2001 ustanovila priamo v zákone aj oceňovacie metódy. Na zistenie rozdielu podľa § 23 ods. 7 zákona o daniach z príjmov, teda v prípade obchodných vzťahov zahraničných závislých osôb, sa použije:

- metóda vychádzajúca z porovnávania ceny;

- metóda vychádzajúca z porovnávania zisku;

- vzájomná kombinácia predošlých metód;

- iná metóda priamo neuvedená v zákone, ak jej použitie je v súlade s princípom nezávislého vzťahu. Metódy, ktoré vychádzajú z porovnávania ceny, sú:

a) metóda porovnateľnej nekontrolovanej ceny, pri ktorej sa porovnáva kontrolovaná cena prevodu majetku alebo služby kontrolovaného obchodu s cenou prevodu majetku alebo služby v porovnateľnom nekontrolovanom obchode za porovnateľných podmienok;

b) metóda opakovanej predajnej ceny, ktorá vychádza z ceny, za ktorú sa tovar alebo služba zakúpená od zahraničnej závislej osoby opätovne predáva nezávislej osobe, pričom za obvyklú trhovú cenu sa považuje cena uplatnená pri predaji tovaru alebo služby nezávislej osobe znížená o obchodné rozpätie, ktoré uplatňuje predávajúci v porovnateľných nekontrolovaných obchodoch, alebo o obchodné rozpätie, ktoré uplatňuje nezávislá osoba v porovnateľných nekontrolovaných obchodoch, upravená o ostatné náklady vzťahujúce sa na nákup tovaru alebo služby;

c) metóda zvýšených nákladov, ktorá vychádza zo skutočných priamych a nepriamych nákladov dodávateľa tovaru, výrobku alebo služby v kontrolovanom obchode, zvýšených o sumu obchodného rozpätia uplatňovaného tým istým dodávateľom v porovnateľnom nekontrolovanom obchode alebo o sumu obchodného rozpätia, ktoré by dosiahla nezávislá osoba v porovnateľnom obchode za porovnateľných podmienok.

Ak nemožno spoľahlivo použiť uvedené metódy vychádzajúce z porovnávania ceny, použijú sa metódy vychádzajúce z porovnávania zisku:

a) metóda delenia zisku, ktorá vychádza z takého delenia predpokladaného zisku z kontrolovaných obchodov, aké by očakávali nezávislé osoby pri spoločnom podnikaní pri dodržaní princípu nezávislého vzťahu;

b) metóda čistého obchodného rozpätia, ktorá zisťuje výšku ziskovej prirážky z kontrolovaného obchodu vo vzťahu k nákladom, tržbám alebo inej základni, ktorú porovnáva so ziskovou prirážkou používanou daňovníkom v porovnateľných nekontrolovaných obchodoch.

Správnosť použitia metódy a vyčíslenia rozdielu podľa § 23 ods. 7 zákona o daniach z príjmov, teda vo vzťahoch medzi zahraničnými závislými osobami, preverujú územné finančné orgány pri daňovej kontrole, pričom vychádzajú z princípu nezávislého vzťahu, z použitej metódy a z analýzy porovnateľnosti ocenenia. V daňovej praxi bude často zrejme najzložitejšie nájsť porovnateľný etalón - teda obdobnú komoditu obchodovanú medzi nezávislými osobami.

Na daňové konanie vrátane opravných prostriedkov a lehôt na vyrubenie alebo vrátenie dane sa vzťahuje osobitný predpis, a to zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Dokazovanie v daňovom konaní vykonáva daňový úrad a daňový subjekt je povinný produkovať len také doklady, ktoré mu ukladá všeobecne záväzný právny predpis.

Aj v spomínanej metodike OECD k transferovému oceňovaniu (FS č. 14/1997, 20/1999, 3/2002) sa odporúča preferovať prevenciu pred represiou. Teda najmä pri významných a dlhodobých transakciách bude vhodné preventívne komunikovať s daňovým úradom. Oporou na takýto postup je najmä § 2 citovaného zákona o správe daní, ktorý dáva právo aj povinnosť daňovému subjektu spolupracovať s daňovým úradom, resp. povinnosť úzkej súčinnosti s daňovým subjektom má aj daňový úrad. Napokon táto komunikácia je adresne upravená aj v § 23a ods. 6 zákona o daniach z príjmov, podľa ktorej daňovník môže písomne požiadať správcu dane o odsúhlasenie použitia konkrétnej metódy kvantifikácie na účely daňového posúdenia potenciálneho rozdielu z transferového oceňovania. Ak správca dane odsúhlasí daňovníkom navrhnutú metódu, uplatní sa táto metóda najmenej počas jedného zdaňovacieho obdobia, pričom k jej zmene nemôže dôjsť počas zdaňovacieho obdobia.

Záver

Slovenská republika je podľa článku 1 Ústavy SR právnym štátom. Pritom k základným charakteristikám právneho štátu patrí právna istota a predvídateľnosť rozhodnutí súdov. Domnievame sa, že v našich podmienkach je dôležité, aby sa ustálila právna úprava problematiky transferového oceňovania, čo sa zrejme prevzatím metodiky OECD aj stalo. Bude však nasledovať relatívne dlhodobý proces, kým subjekty v daňovej aplikačnej praxi (daňové subjekty aj daňové úrady) získajú dostatok skúseností, resp. kým vznikne istá množina daňových judikátov v tejto špecifickej daňovej oblasti.

Ekonomická politika a daňová politika štátu by mali smerovať k tomu, aby daňové subjekty mali právne alebo morálne zábrany transferovať zisk do zahraničia. V ekonomickej literatúre sa osoby, ktoré transferujú zisk do zahraničia, označujú aj ako tzv. čierni pasažieri. To preto, že sa zúčastňujú v domovskej krajine na spoločenskej spotrebe financovanej z vybraných daní, ale sami do nej neprispievajú, teda neprispievajú lojálne podľa svojich ekonomických možností.

Na záver teda možno zhrnúť, že problematika transferového oceňovania má svoj právny rozmer, teda do akej miery dokáže štát svojou legislatívou a štátnou daňovou správou účinne alokovať a vybrať dane v tuzemsku. Problematika transferového oceňovania má aj svoj mimoprávny rozmer (morálka, lojalita, vlastenectvo) a dotyčný daňový subjekt sa sám musí vnútorne vyrovnať s pocitom „čierneho pasažiera“. SR v tejto veci nie je žiadnym exotickým územím, lebo postupne preberá uznávané medzinárodné úpravy v oblasti transferového oceňovania.

Príklad - Metóda porovnateľnej nekontrolovanej ceny

Materská spoločnosť Beta Bohemia, s. r. o. so sídlom v Českej republike, má 100-percentnú dcérsku spoločnosť Beta Slovakia, s. r. o. so sídlom v Slovenskej republike. Na základe majetkovej prepojenosti ide o zahraničné závislé osoby, ako ich definuje ustanovenie § 23 ods. 6 zákona o daniach z príjmov.

Výrobno-obchodná spoločnosť Beta Slovakia, s. r. o., predáva vlastné výrobky svojim odberateľom za štandardnú jednotkovú cenu 80 000 Sk/ks. Pritom jednotkové úplné vlastné náklady sú 65 000 Sk a obchodné rozpätie je 15 000 Sk. Spoločnosť Beta Slovakia, s. r. o., však tie isté vlastné výrobky predáva najmä svojej materskej spoločnosti Beta Bohemia, s. r. o., za jednotkovú cenu 65 000 Sk, teda len na úrovni úplných vlastných nákladov.

Slovenský daňový úrad identifikoval obchodný vzťah zahraničných závislých osôb. Požiadal konateľa spoločnosti Beta Slovakia, s. r. o., o odôvodnenie používaného ocenenia, ktoré by preukázalo rozdielne ekonomické okolnosti tohto obchodu ako dôvod na výhodnejšiu cenu pre materskú spoločnosť voči iným odberateľom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že skutočným dôvodom na použité ocenenie vlastných výrobkov bol fakt, že materská spoločnosť Beta Bohemia, s. r. o. so sídlom v ČR, vykazovala prechodne celkovú daňovú stratu, teda bolo výhodnejšie produkovať čiastkový zisk v tejto spoločnosti z tohto konkrétneho obchodu. Na základe vykonanej daňovej kontroly vyčísli daňový úrad rozdiel (80 000 Sk mínus 65 000 Sk krát predané množstvo) a zahrnie ho do základu dane.

Príklad - Metóda zvýšených nákladov

Akciová spoločnosť Rotor Hodonín, a. s. so sídlom v Českej republike, má partnerskú spoločnosť Rotor Skalica, a. s. so sídlom v Slovenskej republike. Pritom na riadení oboch spoločností sa podieľajú tie isté fyzické osoby. Ide teda o závislé osoby podľa § 23 ods. 6 zákona o daniach z príjmov, a to na základe personálnej prepojenosti.

Hlavným predmetom činnosti akciovej spoločnosti Rotor Skalica, a. s., je výroba a predaj elektromotorov do domácich spotrebičov. Ide o typovo štandardné výrobky zoradené do výkonového radu (výkon meraný v kW). Akciová spoločnosť Rotor Skalica uplatňuje takú cenovú politiku, že cena elektromotorov sa odvíja od ich výkonov, pričom základná rada elektromotorov s výkonom 0,1 KW stojí 4000 Sk/ks.

Slovenský daňový úrad pri kontrole zistil, že spoločnosť Rotor Skalica, a. s., predala do ČR svoje výrobky v rôznej cene - v štandardnej cene 4000 Sk/ks viacerým nezávislým odberateľom, ale v cene 2000 Sk/ks partnerskej spoločnosti Rotor Hodonín, a. s., ktorá je v postavení zahraničnej závislej osoby. Ide o rozdiel, ktorý znížil základ dane slovenského daňového subjektu, preto daňový úrad požiadal spoločnosť o jej odôvodnenie.

Akciová spoločnosť Rotor Skalica podala nasledujúce odôvodnenie. Nižšie jednotkové ocenenie pre zahraničnú partnerskú spoločnosť vyplýva z toho, že išlo o nedokončené výrobky. V rámci výrobnej kooperácie partnerských firiem bude česká spoločnosť na tieto výrobky ešte montovať elektronický riadiaci systém. Na elektromotoroch predaných iným nezávislých odberateľom bol riadiaci systém už namontovaný. Daňový úrad si overil vecnú správnosť vysvetlivky, pričom konštatoval, že riadiaci systém predstavuje dôvodný rozdiel v ocenení (4000 - 2000 = 2000 Sk/ks). Odôvodnenie podané spoločnosťou daňový úrad akceptoval ako opodstatnené. Rozdiel v ocenení bol dostatočne vecne, technicky a ekonomicky odôvodnený (vrátane výrobkovej kalkulácie); porovnávať možno ceny výrobkov v rovnakom technickom prevedení (stupni dokončenia).

Príklad - Metóda delenia zisku

Slovenskú spoločnosť Alfa, a. s., vlastní česká spoločnosť Alfa Plus, a. s. Predmetom činnosti slovenskej spoločnosti je výroba tovaru. Predmetom činnosti českej spoločnosti je predaj tohto tovaru vyrobeného v SR bez ďalšej úpravy, a to na nemeckom trhu. Slovenský daňový úrad pri kontrole zistil, že spoločnosť Alfa, a. s., je stratová, a to aj preto, že jej zisková prirážka je len 5 %. Na dožiadanie získal daňový úrad predajnú cenovú kalkuláciu spoločnosti Alfa Plus, a. s., z ktorej vyplýva, že táto spoločnosť má ziskovú prirážku pri predaji do Nemecka 15 %. Z uvedeného daňový úrad odvodil, že celkový realizovateľný zisk je 20 % z ceny tovaru, ak by tento tovar realizovala slovenská spoločnosť priamo na nemeckom trhu. Vzniká zložitá pracovná otázka, aké by bolo delenie zisku, ktoré by očakávali nezávislé spoločnosti z tejto spolupráce?

Na základe porovnávania trhových funkcií jednotlivých spoločnosti, ako aj údajov externého trhu uzatvoril daňový úrad názor, že používané delenie zisku v pomere 25 % ku 75 % je aj na daňové účely správne. Vykonaným dokazovaním sa preukázalo, že:

- postavenie českej materskej spoločnosti na nemeckom trhu je dlhodobé a exkluzívne;

- česká materská spoločnosť znáša náklady na reklamu, na obchodných zástupcov a dopravu, pričom rentabilita ňou vložených nákladov je porovnateľná s rentabilitou vložených nákladov slovenskej výrobnej spoločnosti.

Ing. Vladimír Pastierik

HZ TAX, k. s., Prievidza