Ide skôr o nepochopenie veci

Ad: Hra o čas, no lesy miznú, Hospodársky denník 22. 4. 2002

Niektoré pasáže z článku pripomínajú starý známy vtip o informácii Rádia Jerevan, ktorou oznamovali, že v Moskve rozdávajú autá, avšak vzápätí ju opravili, že to nie je v Moskve, ale v Leningrade, následne, že nejde o autá, ale o bicykle a napokon, že ich vlastne nerozdávajú, ale kradnú. Rovnako vyznieva informácia, že lesníci v prírodných rezerváciách TANAP-u „niektoré storočné jedle vyhadzovali výbušninou, lebo ich nedokázali zrezať“. Nebolo to totiž v Tatrách, ale na východnom Slovensku v oblasti Ondavskej a Laboreckej vrchoviny, nešlo o jedle, ale o netvárne, tzv. vŕbové buky, nebolo to v prírodných rezerváciách, ale na degradovaných pasienkoch, ktoré bolo potrebné pretvoriť na produkčné lesy, a bolo to ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Je dobre, že v týchto priestoroch dnes rastú pekné, vyše tridsaťročné lesné porasty. Lesníci na túto epizódu už

takmer zabudli,

avšak ako vidieť, v súčasnosti sa jej chytajú tzv. lesoochranári so snahou zasadiť ju do odlišného časopriestorového rámca a do úplne odlišných súvislostí. Avšak nielen preto na článok reagujeme. Prestávame veriť vlastným očiam, keď čítame o obavách lesoochranárov „z neprimeranej ťažby dreva aj v lokalitách, ktoré sú chránené zákonom“, z toho, že „drevo sa ťaží v rezerváciách, národných parkoch“ a vraj „niekde až drastickým holorubných spôsobom“.

Nemôžeme hovoriť za lesníkov z iných národných parkov, avšak v TANAP-e, o ktorom sa v článku hovorí, sú akékoľvek holoruby ako spôsob hospodárenia vylúčené od roku 1958. Odvtedy sa na tomto území rúbu stromy iba tzv. účelovým výberom, ktorého zmyslom je rekonštruovať ekologicky nevhodnú štruktúru umelo založených porastov pred vznikom národného parku, resp. podporiť ich prirodzenú obnovu. V žiadnom prípade nemožno za holoruby považovať obnažené

plochy po kalamitách

spôsobených vetrom a novšie aj podkôrnym hmyzom. To si ľudia občas mýlia. Na druhej strane je pravda, že v oravskej časti, ktorá bola k vlastnému územiu TANAP-u pričlenená až v roku 1987, existujú štyri lokality, na ktorých bolo potrebné dokončiť rozpracovanú obnovu maloplošným okrajovým clonovým rubom, teda technológiou, ktorá sa holorubu podobá. O jej vhodnosti môžeme síce diskutovať, avšak zovšeobecniť ju a považovať za akýsi univerzálny a drastický postup lesníkov v prírodných rezerváciách TANAP-u je nezodpovedné a zavádzajúce. V konečnom dôsledku ani jedna z týchto štyroch lokalít nie je súčasťou prírodných rezervácií.

Nemôžeme reagovať na všetky nepresnosti a nepravdy založené akiste na informáciách z tlačovky Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, ktorá sa uskutočnila v Košiciach 3. apríla tohto roku. Ešte prinajmenšom jedno tvrdenie je však priveľmi vážne na to, aby sa dalo obísť bez povšimnutia, a to aj napriek tomu, že lesníkov v TANAP-e sa dotýka len okrajovo. Ide o akúsi tajnú štúdiu, ktorú vypracoval Lesoprojekt, a podľa ktorej sú zásoby dreva v slovenských lesoch o 20 až 30 % vyššie, než sa vykazuje v každoročnej Zelenej správe Ministerstva pôdohospodárstva SR. Podľa interpretácie v článku, ktorá je totožná s interpretáciou náčelníka Lesoochranárskeho zoskupenia VLK Ing. J. Lukáča na spomenutej tlačovke v Košiciach, sa tak vraj „môžu vytvárať tzv. bočné príjmy“ a o tie údajne ide. Nuž, svojrázna interpretácia, ktorej neveríme. Ide skôr o nepochopenie veci, ktoré pravdepodobne vyplýva z porovnania

zásob dreva

na základe presného celoplošného zisťovania uvádzaného v Zelenej správe a prepočtov zo zisťovania v rámci monitorovania zdravého stavu slovenských lesov v relatívne riedkej monitorovacej sieti (4 x 4 kilometre) na monitorovacích plochách s výmerou niekoľko árov. Monitorovacie plochy boli účelovo situované do starších porastov, pretože práve o tie v monitoringu ide - v nich sa zhoršuje zdravotný stav. Je pochopiteľné, že majú vyššie zásoby dreva ako mladšie porasty. Z pohľadu výpočtu celkových zásob nie sú preto tieto plochy reprezentatívne a je vcelku logické, že pri prepočtoch mohli vzniknúť plusové rozdiely až vo výške 20 - 30 % reálnych zásob. To však členovia Lesoochranárskeho zoskupenia VLK akiste nepostrehli.

Na záver tejto repliky si dovoľujem čitateľov Hospodárskeho denníka upozorniť na tri základné fakty, ktoré ostro kontrastujú s tvrdeniami v článku Hra o čas, no lesy miznú:

- Lesníci terajších Štátnych lesov TANAP sú priamymi pokračovateľmi snažení pracovníkov pôvodnej Správy TANAP-u a dobre vedia, že pracujú v národnom parku. Starostlivosti o národný park sa učia vyše päťdesiat rokov. Nie sú teda iba lesníkmi, ale aj ochranármi. Nikdy na tomto území nelikvidovali ani nebudú likvidovať staré jedle výbušninami. Z dôvodu obmedzenia hluku na tomto území sa už v roku 1956 postarali o zastavenie ťažby kameňa vo vtedajších kameňolomoch. Odvtedy na tomto území občas používajú výbušniny len členovia Tatranskej Horskej služby Štátnych lesov TANAP preto, aby zabránili najhoršiemu - zasýpaniu návštevníkov Tatier snehovými lavínami.

- Výsledky dlhoročnej práce lesníkov Štátnych lesov TANAP sú evidentné najmä z porovnania stavu dnešných tatranských lesov so stavom pred uzákonením národného parku. Sú vysokopozitívne. Na Slovensku sotva existuje územie, na ktorom by sme mohli demonštrovať taký príkladný prístup k starostlivosti o lesy ako v TANAP-e. Práve tomuto prístupu dnes módne hovoríme „trvalo udržateľný“.

- V prípade likvidácie kalamitných ťažieb alebo uskutočňovania výchovných či obnovných ťažieb postupovali lesníci Štátnych lesov TANAP v súlade s platnými zákonmi a v záujme lesa. Nedopustili sa toho, z čoho sú v článku obviňovaní. Dbajú však aj o svoju

stavovskú česť,

preto protestujú proti nepodloženým útokom zo strany členov Lesoochranárskeho zoskupenia VLK a proti nekvalifikovaným interpretáciám akýchsi „tajných štúdií“, ktoré vyúsťujú do podozrenia zo svojvoľného šafárenia s lesným majetkom štátu.

Ing. Mikuláš Michelčík

riaditeľ ŠL TANAP