Budem pykať

Peter Kasalovský

Na začiatku druhej polovice minulého desaťročia sa mnohí odborníci usmievali nad vytýčeným cieľom vtedajšej vládnej koalície. Rozhodla sa, že za nejakých desať-pätnásť rokov, najneskôr v roku 2010 bude SR v blízkosti, či skôr triumfálne napochoduje do skvostného spolku známeho ako G8. Bolo by to, keby sa naplnila tá ambícia a vystúpili by sme až na vrchol a mohli ako číslo deväť ovplyvňovať nielen svetového hospodárstvo, ale aj chod civilizácie. Nestalo sa tak, keďže sa preľakol nielen svet, ale aj my. Krátko po nástupe novej vládnej garnitúry sme dostali ako bolestné členstvo v OECD.

OECD sa predsa označuje ako „klub bohatých“. Keď sme sa stali jeho členmi, tak som si vravel, že je to lepšie, ako trčať kdesi v púšti bez kompasu, vody a džípu, či aspoň ťavy s dvoma hrbmi. Zdôvodňovali sme si to ako ocenenie nášho zázemia a predtým naznačených ambícií. Nová garnitúra rozvinula schopnosť tej padlej a bez veľkých problémov presvedčila mocných tohto sveta, že ich rozhodnutie o našom členstve v tom klube bohatých je prinajmenej správne, ale aj prezieravé. SR sa predsa nemusí nominovať do G8, ale vystačí si s vlastnou rajskou záhradou v 2003. roku.

Bude to tak, že naše vlády majú už roky jedinečnú schopnosť, či priam neoceniteľnú danosť. Dokážu presvedčiť v správnom momente nielen zahraničie, ale aj našincov o tom, že všetko je inak. Jedna sa uspokojila s tým, keď presvedčila, že modrá je vlastne ružová. Ďalšia vláda s tým, že plávať sa dá naučiť len na suchej zemi, prípadne v močiaroch. Iná uspela s názorom, že modré nebo sa dá vidieť aj tisíc metrov pod zemou. Všetkým sa však podarilo presvedčiť aspoň v hodine pravdy väčšinu o tom, že sme sa dostali tam, kde sme chceli byť, a potrvá rok-dva, aby sme boli bohatou krajinou.

Tá hodina pravdy, ktorou sú parlamentné voľby, sa opäť blíži. Vodcovia politických strán a ich spolupracovníci si sypú popol na hlavu, pchajú hlavu do piesku a búchajú sa do hrudníka či do pŕs. Keď sa dáte presvedčiť o tej našej pravde, občania, tak porazíme nepriazeň osudu a zvíťazíme. Bude tak ako ešte nebolo, ale my to zvládneme, vyhlasujú politici, a vôbec im nedochádza, že je to vlastne jediná pravdivá správa pre občanov. Nič nové pre sčítaných a znalých sveta, ktorí sú znepokojení z reality a z možného vývoja, a najmä z tej arogancie pasovať sa za zodpovedných.

Možno toto moje videnie siedmich rokov slovenských je skratom, za ktorý budem pykať. Možno sme pred tou rajskou záhradou a takpovediac beamonovsky skáčeme do želanej kvality života. Aj by som mal pochybovať, či vôbec bude hodina pravdy. Ako je to naozaj, keď v zomierajúcom centre strojárskej aj špeciálnej výroby získate na funkčné miesto so šestnásť- až osemnásťtisícovou mzdou iba jedného obrábača kovov z dvestošesťdesiat nezamestnaných?! Ako sa vyrovnať s tým, že ďalších päťdesiatdeväť potrebných sa dováža z východného Slovenska či z Ukrajiny a Bulharska...

Peter Kasalovský