Život je pestrá koláž

Štvorročný odbil kúsok z nosa jednej otcovej plastiky, bol to jeho prvý sochársky prejav, spomína Tibor Bartfay, ktorý si pripomína osemdesiatiny. Prischla mu čestná funkcia nestora slovenského sochárstva, ktorou kedysi titulovali jeho otca Júliusa, Bourdellovho žiaka.

Hoci sa narodil v Nitre, takmer celý dospelý život prežil v Bratislave. V galériách nevystavoval často, ale jeho trvalým výstavným priestorom sa stali námestia, parky, fontány a ďalšie verejné priestranstvá. Napríklad len v Bratislave symbol ženskej krásy a krehkosti reprezentuje jeho Marína, dejiny Štúrova družina na dunajskom nábreží, legendy Bosorka na hradnom nádvorí, umenie okrídlený Pegas s ľudskými nohami v kaviarni na korze.

Vždy potvrdzoval svojou tvorbou Michelangelove slová, že v každom kameni je ukrytá socha, len ju treba vidieť a vylúpnuť ju. „Socha, to nie je len hmota, ale túžba, zhmotnená myšlienka,“ povedal pri istej príležitosti. „Milujem stromy. Krásne svojou stavbou, bohatstvom členenia, ale najmä tým, že popierajú zákony gravitácie. Rastú proti nim, hore k Slnku.“ Keď bol pred rokmi s priateľmi na Záhorí na huby, na počudovanie ostatných zbieral muchotrávky. Nevedel sa vynadívať, aké sú krásne. O sochách hovorí ako o živých ľuďoch.

V posledných rokoch sa sochár-národný umelec venuje najmä tvorbe koláží. Skúsenosťou dospel k tomu, že život je pestrá a šokujúca koláž. A tak ho zaznamenáva v prekvapujúcich súvislostiach a spojeniach.

(do)