Páchne aj nič

Peter Kasalovský

Jeden z politických lídrov vložil na svoj účet v pobočke renomovanej banky v Lučenci dvadsaťtisíc USD a dostal o tom doklad. O niekoľko dní neskôr sa začala šíriť informácia, že viaceré bankovky, ním vložené, sú falošné. O popularitu sa tento politik x, inak tieňový minister hospodárstva ambicióznej opozičnej strany, vôbec nemusí obávať.

Centrála tej banky však mlčí a nevyjadruje sa k veci. Akoby bolo normálne, že banka vystaví doklad o vklade a s relatívne značným časovým odstupom označí politikom vložené bankovky za falošné. Pokiaľ by to bolo tak, tak zruším účty v tejto banke, aby sa mi niečo také nestalo. Je však vylúčené, že ktosi chcel poškodiť dobré meno banky?!

Politik x je po takej informácii podozrivou personou pre najširšie masy. Verejnosti je predhodený ako ďalšia obeť, a masy špekulujú. Odkiaľ vzal doláre za milión korún, prečo ich osobne vkladal, a kto ho má „na muške“, že mu chce pripísať vlastníctvo falzifikátov?! Zvažuje, či nepochybovať, že môže byť takým politikom, ktorého slovo má vážnosť.

Je to taká epizódka zo slovenskej politickej scény. Jedna z mnohých, ktorá má svoj význam v určitom čase a iba v ňom. Potom, keď pominie jej „orientujúci potenciál“, tak sa vytratí ako vôňa či zápach, či skôr bude vytlačená na perifériu záujmu novou akciou niektorej zo strán. Výsledkom je však to, že politici veľmi-veľmi silne voňajú či páchnu.

Horšie je, že politici potom vôňou, resp. svojím zápachom značkujú Slovensko. Naše ovzdušie je v norme a presýtené kyslíkom iba v malom počte jeho kútov a na tatranských štítoch. Aj preto sa politici vnucujú na pracovné návštevy do miest a obcí prisahajúc, že sú aspoň takí čistí ako veľké či malé nič a so schopnosťou okysličiť aj to neokysličiteľné.

Čo sľubujú občanom? Prakticky nič nové, pričom najmenej polovica sľubov sa týka priamo generálne a odveky občianskou väčšinou želateľných cieľov. Komu občania dôverujú, o tom vypovedajú aktuálne volebné preferencie: HZDS-ĽS takmer 30 %, Smer 16 %, SMK 11 % a trojica 7-percentných SDKÚ, KDH a ANO. Naznačujú vládu širokej koalície.

Avšak do parlamentných volieb sú takmer štyri mesiace. V tomto období sa môžu zmeniť či už smerom hore alebo dolu. Nie je to vylúčené, keďže lídri týchto strán sa prezentujú aspoň raz týždenne v diskusných reláciách televíznych a rozhlasových staníc. Väčšinou sa rýpu v období od 1994. roku, akoby občanov nezaujímala budúcnosť.

Zvyšok politického spektra je rozhádaný a prakticky rozbitý. Viaceré subjekty nechcú pochopiť, že staronovými tvárami a trebárs ideami, resp. vytyčovanými cieľmi sa črepy zlepiť nedajú. Nateraz to vyzerá tak, že ich relatívne silný volebný potenciál získajú tie strany, ktoré podľa všetkého budú v parlamente alebo sa doň s určitosťou dostanú.

Občania sú totiž pod tlakom životnej reality, ktorá je pre väčšinu prinajmenej neľahká a zložitá. Počujú iba frázy a veľké sľuby, a tak sa budú musieť spoľahnúť na svoj čuch a vybrať si z politikov tých, ktorí páchnu najmenej. Stranícke centrály kalkulujú s tým, že občania si budú musieť vybrať len z ponuky alebo sa zriecť toľkej radosti.

Budú ich orientovať aj také informácie, ktoré majú poškodiť konkrétnych politikov vo verejnosti. Aj také, že doniesli do banky falošné doláre. Či občanmi neoveriteľné invektívy o bývalej politickej orientácii, prípadne o spolupráci s ŠtB, resp. inými tajnými službami, o majetku a jeho pôvode, či o províziách, teda „odmenách“ za podporu konkrétnej privatizácie.

Bude ako bolo, tak to vychodí. Budeme mať parlament aj vládu a potom o rok neskôr aj tretieho prezidenta. Aká však bude kvalita života, o tom sa taktne mlčí, alebo sa jemne naznačuje, že tí noví to budú mať ťažšie ako končiaca garnitúra. Tej sa síce podarilo zlepšiť imidž v zahraničí, ale nakládla viac ako dosť problémov, ktorá môžu vybuchnúť.

Už aby bolo po parlamentných voľbách, aby sme sa v tom kvasnom procese nezlomili a vedeli, kam to pôjdeme...

Peter Kasalovský