Hľadanie vinníkov nepomôže

Komentuje Eleonóra Bujačková

Úmerne s približujúcimi sa voľbami sa slovenskí politici a ekonómi sporia o tom, v čom je hlavná príčina súčasnej hospodárskej krízy. Kto zavinil, že hrubý domáci produkt krajiny nezodpovedá našim možnostiam, že tuzemské podniky nie sú schopné konkurovať na svetových trhoch? Kto môže za to, že rastie nezamestnanosť, banky nechcú požičiavať peniaze a počet nesplácaných úverov rastie? Takmer polmiliónová nezamestnanosť, niekoľko miliardová zadlženosť firiem rôznych odvetví a odborov, tisícky ľudí bez výplat, prepúšťanie, miliardové straty najvýznamnejších podnikov - taká je životná realita dnešných dní. Musíme si uvedomiť, že niektoré z vymenovaných nepríjemností zrejme už nikdy nezmiznú: vždy bude niekoľko tisíc ľudí bez práce, zadlženosť firiem zostane rovnako vysoká, neprestane sa prepúšťať, vlády budú mať stále sklon k experimentovaniu. Na fakte, že hospodársku politiku v súčasnosti nemôžeme deliť na pravicovú či ľavicovú, sa zhodujú dnes takmer všetci. Ekonomika jednoducho potrebuje oživenie a za stratégiu nášho vývoja je zodpovedný vládny kabinet. Žiaľ, vinou viacerých nekompetentných rozhodovaní - pozor, nepripisujme ich iba súčasnej vláde - sme sa dostali do situácie, že nahromadené problémy sa nedajú riešiť pomaly, postupne - treba radikálny rez.

Mnohí renomovaní ekonómi i politici s veľkým nadšením kriticky komentujú doterajšiu činnosť vlády v hospodárskej oblasti. Prečo však až teraz? Veď mnohí z kritikov v nej dodnes sedia, sú koaličnými partnermi, teda sa na jej realizácii podieľali. To je fakt, na ktorom sa zhodujú všetky názorové prúdy. Najbližšie obdobie bude musieť byť nevyhnutne obdobím vysokej angažovanosti štátu. Pre slovenskú ekonomiku neplatí všeobecné pravidlo, že ekonomika v kríze je schopná nájsť skryté rezervy. Výrobná sféra deklaruje pomoc štátu najmä v zásadných korekciách menovej, rozpočtovej a daňovej politiky. Ekonomickí radikáli usudzujú, že konkurz je v súčasnej slovenskej ekonomickej mizérii najúčinnejšou reštrukturalizačnou metódou. Odborníkov na riešenie hospodárskych problémov máme dosť. Azda sa už presadia praktici, ktorí vedia, čo je úspech a koľko stojí. Hospodársky organizmus však posilníme iba vtedy, keď budeme stimulovať schopnosť uplatniť sa v práci. Nemenej potrebné je vytvoriť predpoklady na urýchlenie mikroekonomickej adaptácie a štrukturálnych reforiem.

Ekonomika nepochybne potrebuje väčší zásah do svojho organizmu, než je naliatie miliárd do podnikov a bánk, do výstavby bytov či diaľnic. Cesta z pasce, do ktorej sme sa dostali. Nevedie mimo menovej politiky (v najširšom zmysle slova), nevedie mimo zásadnej zmeny hierarchie cieľov hospodárskej politiky. Nevedie ani cez ustavičné opakovanie, že chceme vytvárať podmienky na dlhodobo zdravý, harmonický, udržateľný, rovnovážny (a neviem ešte aký ) rast a cez krátkodobé ničnerobenie. Vedie cez pochopenie, že dominantným cieľom je ekonomické oživenie, a to oživenie teraz, dnes - nie zajtra, pozajtra. K vecnej diskusii o ekonomických problémoch, v ktorej by oponentné názory mohli zohrať aj inú ako iba verbálnu rolu, v skutočnosti ešte nedošlo.