Kde sme a čo chceme (33 )

Prestaňme podliehať ilúziám

Dnes na otázky šéfredaktora Hd pre všetkých členov Hospodárskeho klubu (NEF), ktorými takpovediac pokračuje jeho februárová diskusia o predstavách, čo potrebuje hospodárstvo a vôbec spoločnosť po tohtoročných parlamentných voľbách, odpovedá Miroslav Lapuník, generálny riaditeľ SPP, a. s.

Ako vnímate ambície SR na pozvánku do NATO z jeho novembrového summitu v Prahe?

M. Lapuník: Doterajšie vyjadrenia predstaviteľov členských štátov aliancie na tému možnosti prijatia Slovenska sú nádejné. Predpokladám, že pokiaľ nepríde k radikálnemu zvratu v smerovaní Slovenska po jesenných voľbách, máme skutočné šance dostať pozvánku do NATO práve na summite v Prahe. V rámci predvolebného obdobia sa dajú predpokladať rôzne korektné i nekorektné súboje jednotlivých politických strán a budú možno momenty, keď sa tieto šance budú zdať menej reálne. Ale v konečnom dôsledku to budú výsledky volieb, ktoré v zásade rozhodnú o tom, či SR bude mať šancu zaradiť sa medzi členov aliancie alebo nie.

Čo považujete za viac ako dôležité z hľadiska SR v celoeurópskej integrácii a nášho prijatia do Európskej únie?

M. Lapuník: Jednoznačne si myslím, že je to politická stabilita na Slovensku a nezvratnosť približovania sa Slovenska k štátom EÚ vo všetkých smeroch. Ako príklad použijem odvetvie plynárenstva. Iba ťažko si predstaviť integráciu Slovenska do Európskej únie, pokiaľ by sme v slovenskom plynárenstve neaplikovali pravidlá Smernice EÚ č. 98/30/EC a zrejme podobne to platí aj pre iné oblasti. V tomto zmysle za jeden z úspešných krokov považujem dokončenie predaja 49 % akcií SPP, a to napriek snahe niektorých politikov zmariť tento proces, pričom za predaj v minulosti hlasovali. Podobne rozporuplné signály jednoznačne Slovensku a jeho snahe o integráciu neprospievajú.

Aký je tento rok pre vaše pracovisko, resp. vašu pozíciu?

M. Lapuník: Práve vďaka predaju takmer polovičného balíka akcií SPP do rúk silného európskeho plynárenského konzorcia vojde rok 2002 do histórie ako dôležitý medzník v existencii slovenského plynárenstva. Tento rok preto pre SPP znamená predovšetkým otvorenie priestoru na podnikanie v prirodzených podnikateľských podmienkach, bez suplovania sociálnej politiky štátu prostredníctvom deformovaných predajných cien zemného plynu a bez zaťažovania spoločnosti dodatkovými odvodmi. Vstup strategických zahraničných partnerov, akými spoločnosti Ruhrgas, Gaz de France a Gazprom nepochybne sú, znamená upevnenie pozície slovenského plynárenstva v rámci Európy a zvýraznenie významu tranzitnej siete vo svetovom meradle. Vznikajú tu aj nové možnosti na rozvoj a prosperitu spoločnosti. Pokiaľ ide o moju pozíciu, chápem ju v kontexte vstupu zahraničných akcionárov. Mení sa štruktúra akcionárov, predpokladajú sa zmeny vo vrcholovom manažmente. Som presvedčený, že súčasné vedenie si svoju úlohu - pripraviť a skonsolidovať spoločnosť pred zavŕšením procesu privatizácie - splnilo. Osobne som pripravený aktívne sa zúčastňovať na riadení spoločnosti, pokiaľ domáci a zahraniční akcionári prejavia záujem. Práve v tomto mesiaci som zavŕšil svoje tridsaťročné pôsobenie v plynárenstve a svoj ďalší osud preto spájam s plynárenstvom a s SPP.

Ktoré problémy, resp. otázky v hospodárstve, ale aj v celej spoločnosti považujete za prioritné?

M. Lapuník: Domnievam sa, že tieto problémy sa dajú definovať v dvoch rovinách - vo všeobecnej a v ekonomickej. Vo všeobecnej je to nedostatok morálky, tolerancie, ohľaduplnosti a trpezlivosti, absencia spravodlivosti, a naopak, prebytok závisti, neprajnosti, násilia a hlúposti. V ekonomickej rovine je to všeobecná neschopnosť konštruktívneho riešenia súčasnej ekonomickej a hospodárskej situácie, vyrábanie a riešenie pseudoproblémov. Myslím si, že na Slovensku je dostatok finančných zdrojov, len sú na nesprávnych miestach a tam, kde by mali byť, chýbajú. Je to výsledok legálneho likvidovania všetkého, čo vytvorila predchádzajúca spoločnosť a čo dovolila porevolučná legislatíva. Z minulosti si pamätám rok, keď sa do čela spoločnosti dostal A. Dubček. Vtedy vládlo v krajine úprimné oduševnenie, ľudia boli ochotní obetovať sa v prospech spoločnosti, boli zapálení pre spoločnú vec. Taká atmosféra mala byť po roku 1989. Žiaľ, v súčasnosti sa mnohí ľudia musia najskôr poučiť na vlastnej koži, aby prestali podliehať ilúziám a prázdnym sľubom tých, ktorých cieľom je získanie moci a hmotného bohatstva. Za jeden z problémov súčasnosti považujem „únik mozgov“ mladých šikovných ľudí, ktorí by mohli našu krajinu posunúť oveľa ďalej. Je potrebné dostatočne ich motivovať, aby sa po nazbieraní skúseností v zahraničí vrátili na Slovensko, aby sem priniesli nové zmýšľanie a

V budúcom roku si pripomenieme desaťročie od vzniku SR. Aké sú jej prednosti a mínusy v porovnaní s ostatným transformujúcim sa zahraničím?

M. Lapuník: Obdobie transformácie krajín podobných Slovensku vykazuje veľa spoločných znakov, napríklad pozostatky direktívneho riadenia, zaostalú ekonomiku, politickú nestabilitu súvisiacu s ustavičným politickým bojom o moc, vplyv podsvetia, vysokú mieru korupcie a podobne. Len úroveň a vplyvy uvedených spoločných znakov sú v každej krajine iné. Z hospodárskeho hľadiska sa Slovensko po rozdelení bývalého Česko-Slovenska ocitlo v nevýhode, pretože nemalo finalizáciu výroby v niektorých odvetviach a stratilo pozície na európskom či svetovom trhu. V mnohých prípadoch sme si nedokázali udržať pozície ani na športovom poli či v ďalších iných oblastiach. Na škodu súčasnosti je, že aj to, čo fungovalo, sme si znefunkčnili najmä presmerovávaním tokov peňazí nesprávnym smerom, nezriedka rôznymi kriminálnymi postupmi, ktoré zostali nepotrestané. Absentuje tu vymožiteľnosť práva a dostatok morálky. Prednosťou našej krajiny je, že momentálne existuje, našťastie, skupina ľudí, ktorá dokázala posunúť Slovensko v procese integrácie do európskych štruktúr a dostihnúť tak okolité transformujúce sa krajiny napriek tomu, že tento proces bol už takmer zastavený. Ako mínus vnímam fakt, že naopak reálne existuje vplyv inej skupiny, ktorá je svojím konaním a deštrukčnými vyhláseniami schopná túto snahu negovať a znehodnocovať. Čiže chýba tu jednota, spojenie záujmov v prospech krajiny namiesto presadzovania osobných či straníckych záujmov. Som však optimista a verím, že napokon pre SR všetko dobre dopadne. Je to iba otázka času, ktorý si žiada generačnú výmenu. Jednu alebo dve, čo predstavuje asi tridsať až osemdesiat rokov skutočnej transformácie, pokým sa neodstránia jednak neduhy získané za bývalého režimu a negatívne dôsledky impulzívneho konania z obdobia po prevrate.