Nevyplakávajme...

Komentuje Eleonóra Bujačková

Nenahovárajme si, že sa mení ekonomické prostredie. Naša nie najlepšia pozícia plynie predovšetkým z toho, že výzvy a reality novej éry málo vnímame, nereagujeme na ne dostatočne, ba často neprimerane. Ekonomické prostredie sa mení na „globálnu dedinu“, v ktorej si na každom mieste konkuruje produkcia z rôznych koncov sveta. Prakticky vo všetkých odvetviach je vysoký prebytok kapacít. Kto to nerešpektuje, okamžite vyprázdni pole. Globálne operujúce firmy premiestňujú výrobu do oblastí s nízkou úrovňou miezd, pokiaľ tu súčasne dokážu zabezpečiť vysokú produktivitu a kvalitu výrobkov. Dohody o voľnom obchode odstraňujú bariéry pohybu tovaru. Pohyb kapitálu nie je problémom. SR by z hľadiska mzdovej hladiny a geografickej polohy pre priamych investorov mohla byť zaujímavá. Stále si však nepočíname dobre. Hrubý domáci produkt je pod úrovňou roku 1989 a stagnuje, produktivita je v priemere veľmi nízka a neguje dvojsečnú komparatívnu výhodu nízkych miezd. Rastie nezamestnanosť, zahraničný obchod je deficitný, čo oslabuje korunu. Reálna hodnota akcií na kapitálovom trhu dlhodobo klesá. Neutešený stav zdravotníctva, dopravy, školstva, stavebníctva sa zo zdrojových príčin stal chronický. Ľudia sa cítia byť okradnutí o národný majetok, konzumovaný „lúpežnými barónmi“ v najprepychovejších svetových reštauráciách a palácoch. Reťaz škandálov situáciu ešte zhoršuje. Rezignácia by však bola nebezpečná. Východisko existuje. Musíme však zmnohonásobiť našu súčasnú produktivitu. Podniky musia prejsť od operačno-funkčného k procesnému mysleniu, od prehnanej deľby práce k reintegrácii činnosti a implementovať tzv. štíhly výrobný systém, zameraný na absolútnu elimináciu procesných strát. Pre globálnu konkurenčnú schopnosť sú znalosti rozhodujúcim faktorom.