Hospodársky denník
USD47,342 Sk
EUR43,545 Sk
CHF29,976 Sk
CZK1,417 Sk
  Streda  22.Mája 2002

Dážď síce padal...

... ale nie na naše duše. Parafrázujúc názov nového slovenského filmu režiséra Vlada Balca Dážď padá na naše duše si musíme položiť otázku. Prečo vlastne vznikol? Slovenský film už dlhé roky zomiera na suchoty, ale ak sa zamyslíme nad tým najnovším, nebudú to len financie. Vynaložených 24 miliónov korún totiž vyšumelo do vzduchu...

Balco sa rozhodol nakrútiť starší scenár Jozefa Paštéku pôvodne napísaný pre Stanislava Barabáša (aj preto dedikácia v úvodných titulkoch). A práve tu vidím kameň úrazu. Preniesť cez desaťročia príbeh stretnutia dvoch životných outsiderov - 11-ročnej Kiky pochádzajúcej z rozvrátenej rodiny (ako inak) a väzňa na úteku Joka, ktorý chce zmiznúť za hranice, v súčasnosti na diváka nezaberie.

Ak začiatok road-movie na slovenský spôsob s drsnou scénou z väzenia naznačuje, že Balco sa usiloval vniesť akčnosť, opak je pravdou. Vo chvíľach, keď nie je čo povedať, pomôže predsa ako barlička poetická kamera so zábermi na čistú slobodnú prírodu (!), lebo mesto - opäť tá zlá Bratislava - je len deštruktívne a odcudzené. Nevedno, kto z trojice kameramanov Peter Bencsík, Ján Ďuriš a Laco Kraus má na pekných až gýčovitých obrázkoch zásluhu, ale ani tie nezachránili bohapusté prázdno príbehu bez dramatickosti, temporytmu a atmosféry.

Scenáru chýba silný príbeh a hrdinovia, s ktorými by sa mohol divák stotožniť. Sú to len papierové postavy a postavičky, ktorých dialógy sú smiešne sofistikujúce, k čomu vrchovatou mierou aj prispieva postsynchrónové predabovanie. A to už radšej nespomínajme pokusy zamontovať slang či nepochopiteľné miešanie trnavského a záhoráckeho dialektu! Pracovať s nehercami, respektíve s hercami s minimálnymi skúsenosťami, si vyžaduje silnú ruku režiséra, ktorú Balco rozhodne nemá. Výsledok pôsobí umelo a neprirodzene, protagonisti nehrajú, ale sa len tvária a margírujú. Nuž, a aký by to bol slovenský film bez obohraného klišé postavy jurodivého tuláka s múdrymi kozmologickými výrokmi, ktorého stvárnil Stano Dančiak. Kristína Svarinská je síce veľmi milá a pekná, ale to je všetko. Podobne je to aj s absolventom herectva Erikom Ollém - pri stvárnení svojho hrdinu bez citového zázemia zostal len na povrchu, v gestách a mimike, bez toho, že by sa s Jokom vnútorne stotožnil. Ostatné postavy radšej už ani nespomínajme.

Ak Dážď padá na naše duše mal byť film o hľadaní dobra v nás, o možnosti nájsť lepší svet, výsledok to nenasvedčuje. Bohužiaľ. Na scenár napísaný v inej dobe a v iných súvislostiach nemožno navrstviť len zopár súčasných momentov, aby bol príťažlivý... A tak záverečná otázka znie - kde bola dramaturgička Jana Kákošová? Nevidela či nechcela vidieť, že film bez silného príbehu, réžie a výkonov neosloví asi nikoho?

Alena Gašparovičová

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.