Nacionalisti všetkých krajín...

„Európske nacionalistické strany by sa mali spojiť a spoločne čeliť komunizmu a americkej dominancii vo svete,“ vyhlásil Jean-Marie Le Pen v máji roku 2000 počas návštevy v ukrajinskom Ľvove, kde sa stretol s politicky spriaznenými dušami z Národno-socialistickej strany Ukrajiny (NSSU). Heslo „nacionalisti všetkých krajín, spojte sa!“, parafrázujúce známejšie proletárske volanie, predniesol aj v októbri 1999 v Prahe, kde rokoval s vtedy ešte politicky činným predsedom českých republikánov Miroslavom Sládkom a ak by sme zalistovali v agende jeho návštev, objavili by sme túto okrídlenú frázu v jeho výzvach naozaj často. Našťastie je takáto výzva nereálna, lebo väčšina ultrapravičiarov síce vychádza z ochraňovania národných záujmov, ale predovšetkým toho svojho národa!

Ako sa môže spojiť napríklad István Csurka, odsudzujúci Trianon a plačúci za stratou dvoch tretín Maďarska s Corneliom Vadimom Tudorom z Rumunska, ktorý svoju politiku stavia aj na antimaďarstve? Jediné, čo ich spája, je neláska k Židom. Alebo si dokážete predstaviť potriasanie rukami srbských a chorvátskych nacionalistov? Prípadne srbských a albánskych? Keby Česi politicky rehabilitovali Sládka, je nepredstaviteľné, aby sa ten „bratríčkoval“ trebárs s Jörgom Haiderom z Rakúska, hoci sú obaja z extrémne pravice. No a nakoniec nejde tu len o klasické susedské spory a nároky, lebo lídri ultrapravicových strán so západnej Európy si nerozumejú ani medzi sebou. Le Pen vyhlásil, že „Haiderova politika v Rakúsku nie je taká vlastenecká a taká čistá ako politika Národného frontu vo Francúzsku“. Krátko pred parlamentnými voľbami v Holandsku zavraždený Pim Fortuyn sa zasa všemožne usiloval, aby ho ľudia považovali za menej radikálneho a triezvejšieho politika ako Le Pena. Dištancoval sa od francúzskeho modelu. Umberto Bosii a Gianfranco Fini v Taliansku zasa nechceli byť v jednom vreci s Haiderom, ktorého pol roka bojkotovali vlády EÚ. Ani Švajčiar Christopher Blocher nemá rád paralely s Rakúskom.

Jörg Haider akoby protireakciu na podobné nálady predstavil svoj plán na vytvorenie európskej platformy populistických strán ešte rped voľbami do Európskeho arlamentu v roku 2004. Súčasťou tejto európskej platformy by mali byť podľa neho talianske vládnuca strana Forza Italia premiéra Silvia Berlusconiho a aj Liga severu Umberta Bossiho. Možným spojencom je aj Národné spojenectvo Gianfranca Finiho. Iba s konzervatívnym prezidentom Jacquesom Chiracom (čiže Le Pena tiež odmieta) Haider rozhodne nepočíta, lebo Chirac bol jeden z „veľkých podnecovačov“ sankcií EÚ proti Rakúsku.

Hlavným spojivom európskych ultranárodniarov je najmä ich protiimigračné zameranie, odmietavý postoj k Európskej únii, ktorá vraj kradne duše národom a nie v neposlednom rade aj nespokojnosť s „hegemónnymi americkými plánmi v novom svetovom poriadku“, ako prízvukuje Le Pen. Ten tiež tvrdí, že len národy sú garantom slobody a prosperity. Tie isté národy sú však (väčšinou) našťastie aj garantom toho, že vo voľbách dôverujú viac hlasu rozumu ako hlasu srdca. Lebo politika nie je o zaľúbenosti. Zaľúbenosť (do myšlienok a vízií) totiž veľmi ľahko skĺzava do fanatizmu. A toho si už Európa užila viac ako dosť.