Široká škála ultrapravice

Keďže doteraz nikto nevymyslel detektor nacionalizmu, čosi podobné ako detektor lží, je jednoduché onálepkovať etiketou nacionalizmu hocikoho (najmä dnes, keď médiá majú neuveriteľnú moc a vplyv na svetovú verejnú mienku). Už aj preto, že zatiaľ nikto presne nevymedzil hranice medzi zdravým (potrebným, akceptovateľným) vlastenectvom a škodlivým národovectvom. V Európe je to problém o to zložitejší, že sa starý kontinent nachádza v rôznych fázach národnostného tavenia, kde na jednej strane sa cíti silná potreba politicky a ekonomicky skoordinovať záujmy všetkých národov a na strane druhej z tohto procesu pramení strach zo zriekania sa identity týchto národov a straty ich kultúrnej jedinečnosti. To, čo sa podarilo USA - vytvoriť z rôznych národnostných, etnických, náboženských a kultúrnych skupín celkom nový národ - v Európe môže fungovať len ťažko, hoci vzdialená budúcnosť raz môže byť toho svedkom.

Západná Európa

Zatiaľ však Európania so starosťou a určitými obavami sledujú rast a úspechy tých politikov z pravicovej časti politického spektra, ktorým hanlivo pridávame nálepku ultra. Ultra v latinčine znamená cez, viac, nad prípustnú mieru... Aj títo politici sú nad prípustnú mieru. Neželaný nadštandard v zabehanom koryte európskej demokracie. Kto presne? Menoslov by bol dlhý a nevynechal by hádam žiadnu európsku krajinu či už na západe alebo na východe. Stačí zopár známejších príkladov. Jean-Marie Le Pen vo Francúzsku. Jeho prienik do druhého kola prezidentských volieb spôsobil šok a nevídané ohlasy Francúzov. V Taliansku je separatisticky orientovaný Umberto Bossi alebo Gianfranco Fini, onálepkovaný ako neofašista. V Holandsku pribudol čerstvý hrob. Zavraždený Pim Fortuyn kandidoval v parlamentných voľbách na vlne protiimigrantských a protiislamských hesiel. Mohol uspieť. Holanďania ho prirovnávali k Jörgovi Haiderovi z Rakúska, ktorý je vďaka svojej nacionalistickej politike akoby pária pre väčšinu európskych politikov. Časť Belgičanov tlieska, väčšina však odsudzuje antifrankofónny a krajne pravicový Flámsky blok, ktorému šéfuje Franck Vanhecke, obdivovateľ Le Pena. Tento subjekt raz môže byť príčinou rozbitia belgického federalizovaného kráľovstva. V Dánsku ultranárodné farby predstavuje žena. Pia Kjärsgaardová, šéfka krajne pravicovej Dánskej ľudovej strany, brojí hlavne proti jednotnej európskej mene. Aj krajiny, ktoré môžu byť modelom prosperity, majú svoje „čierne ovce“ v politike. Prekvapením pre Švajčiarov bolo víťazstvo v parlamentných voľbách v roku 1999 Švajčiarskej ľudovej strany Christophera Blochera. Ten je síce skôr silne konzervatívny ako otvorene štvavý voči iným etnikám, rasám a náboženstvám, ale pre multikultúrne a viacjazyčné Švajčiarsko jeho politický nástup bol doslova šokom. Nórsko, ďalšia bohatá a prosperujúca krajina, je vo vládnej politike tak trochu odkázaná na extrémne pravicovú a populistickú Stranu pokroku Carla Ivara Hagena. Jeho význam môže rásť, lebo podľa prieskumov Strana pokroku je momentálne najpopulárnejšia v krajine. Za týmto trendom nezaostávajú ani Fíni. Práve v dňoch, keď Európa burcovala proti Le Penovi, v krajine tisícich jazier vznikol subjekt Modro-biely fínsky národ. Šéf tohto hlboko národne orientovaného subjektu Olavi Mäenpää si myslí, že práve jeho nová strana zachráni Fínsko a jeho suverenitu, ktorú pohlcuje EÚ, a takisto spasí fínsku kultúru, ktorú ohrozuje imigrácia a jazyková „dekadencia“. V Portugalsku je súčasťou novej pravicovej vlády aj antiimigrantsky naladená Ľudová strana. V Nemecku našťastie radikálnejšie strany nie sú schopné rozbiť hegemóniu tradičných silných strán, avšak na regionálnej úrovni majú zastúpenie krajne pravicové strany ako Nemecká ľudová únia, Republikáni alebo Národnodemokratická strana Nemecka.

Stred a východ Európy

Stredná a východná Európa má tiež svojich „velikánov“ ultrapravicovej politiky. Jedným z najznámejších je maďarský revizionisticky orientovaný spisovateľ István Csurka. Českým voličom sa pred štyrmi rokmi podarilo politicky umlčať lídra republikánov Miroslava Sládka, podobný osud v tohoročných voľbách zrejme „hrozí“ lídrovi slovenských pravých národniarov Jánovi Slotovi. Dôraznejšie slovo v politike (ešte stále) má poslanec srbského parlamentu Vojislav Šešelj, bývalý Miloševičov spojenec. V Rumunsku vďačných poslucháčov nachádza šéf Strany Veľkého Rumunska básnik Corneliu Vadim Tudor, ktorý sa „preslávil“ výrokom vládnutia pomocou samopalu. Úspešne mu konkuruje klužský primátor Gheorghe Funar. Aktívny v politike je Andrzej Lepper z roľníckeho odborového hnutia a parlamentného subjektu Sebaobrana. Obrana hlavne pred EÚ. Robiť poriadok v jeho optike je vládnuť tvrdou rukou a umlčať všetkých potenciálnych nepriateľov. Takýto výpočet politikov nemôžeme ukončiť bez kontroverzného ruského poslanca Štátnej dumy Vladimíra Žirinovského, ktorý by najradšej prekreslil mapu Európy a obnovil ruské impérium od Pobaltia až po Indický oceán.

Príčiny

Krajné podoby pravicovej politiky sú prítomné a sú na vzostupe v mnohých krajinách Európy. Extrémne pravicové strany sú niekde členmi vlád, inde by bez ich podpory vládnuť nešlo. Ich zástupcovia pravidelne zasadajú v parlamentoch európskych štátov. Akýkoľvek úspech krajnej pravice môžeme identifikovať podľa nasledujúcich príčin. Strata ilúzií z pôsobenia ľavicových vlád, ktoré nesplnili svoje sľuby. Rastúce znepokojenie z imigrantov. Pocit, že národná suverenita sa s rozširovaním EÚ postupne stráca a že na to doplatíme. Krajná pravica ako protikartu na to všetko ponúka na prvý pohľad jednoduché a uchu lahodiace riešenia. Zabrániť imigrácii, ktorá berie pracovné miesta. Vyhnať z krajiny kultúrne a nábožensky neprispôsobivých ľudí, obmedziť inorasovú prítomnosť v krajine, lebo prišelci sa dlho a ťažko prispôsobujú novým podmienkam, nemajú tie isté šance na uplatnenie a sú najväčšou zložkou kriminálnej siete. V tomto smere dôležitú úlohu hrajú protižidovské predsudky a v posledných rokoch aj rastúca averzia voči NATO a USA ako svetovému policajtovi.

V zložitých či krízových situáciách, ktorými prechádza každá spoločnosť, nie je nič ľahšie, ako nájsť a pomenovať nepriateľa, ktorý za všetko môže. Žiadna z extrémnych pravicových európskych strán, ktoré žijú najmä zo svojich fóbií a predsudkov, však voličom neponúka skutočný rozvojový program, náčrt demokratického rozvoja a prosperity. Lákavé riešenia sú skôr krátkodobé, okamžité na efekt a populistickí politici už nehovoria, čo bude ďalej. Možno za všetko hovorí rapídny úspech tragicky zosnulého Pima Fortuyna. „Reaguje na veci, ktoré ľudí zaujímajú. Hovorí nahlas to isté, čo ľudia na ulici. Demagogicky vyčíta vládnucim stranám nesplnené sľuby. Skôr kritizuje, ako ponúka riešenia, robí to však brilantne, s humorom a eleganciou.“ Toľko o Fortuynovi redaktorka holandských novín NRC-Haldelsblad. S malými obmenami akoby hovorila o väčšine pravicových lídrov, ktorým už prischlo epiteton ultra.